8.9.2015: Surrender.

9. september 2015 at 2:51 | Alice |  Riverflow
Nebol to obrovský zlom, ako vtedy v marci pred štyrmi rokmi. Niečo len nebadane, prirodzene vyplynulo z chodu vecí.

Miloval ma po celých 5 rokov, dokonca ešte skôr, než som zbadala ja svetlo môjho života. Miloval ma, a skoro ho to zabilo. Za celé tie roky sme obaja hľadali samých seba, ja som blúdila od človeka k človeku v snahe nájsť druhú Nicole a on sa venoval zhýralému životu, alkoholu a cigaretám. Snažil sa na mňa zabudnúť, ale márne. Podľa jeho slov som sa vždy vrátila a za pár hodín zničila celé jeho prácne budovanie nových myšlienok.

On je mnou. Čistou kópiou mňa spred 4 rokov. Jeho city dokonale, dokonale chápem.
A ja som bola bezohľadná, ako to len ženské srdce dokáže. Po celý čas som o jeho postoji ku mne vedela, niečo také sa predsa nedá skryť. Ignorovala som ich, neschopná na ne odpovedať, a keď to už nevydržal a vyznal sa, tak som ho opakovane odmietala.

Potom som odišla do Brna. Zmizli sme si z dohľadu ešte viac, než predtým, no keď sme sa o 9 mesiacov znova stretli, ja totálne vyšťavená po druhom semestri spojenom s prácou a on čerstvo zmaturovaný cynický bohém, tá spoločná nota medzi nami stále existovala. Stále sme si mali čo povedať. On bol šokovaný, keď zbadal moje večne ustarostené myšlienky a úzkostlivé stavy a ja som nenachádzala slová, keď mi postupne odkrýval, akou všetkou špinou si za posledné mesiace prešiel. Čoraz viac som dostávala pocit, že stráca pevnú pôdu pod nohami. A že ho musím držať, aby som ho nestratila nadobro.

Dávnejšie mi hovoril, že knižky začal čítať práve kvôli mne, aby sa mi dostal bližšie. Ešte viac sa zaoberal históriou, aby sa z neho stal vzdelaný človek a to sa mu aj skutočne podarilo. Neviem síce, kde zobral ilúziu, že ja sama mám nejaký ten rozum v hlave, ale neuveriteľne mu prospela. Nedokážem sa mu ani len vyrovnať, tak krásny, vzdelaný človek z neho je. Aj keď je to bohapustý ľahostajný cynik a hovado.

Preto som sa oňho začala báť. Konverzácie s ním boli najhlbšie, vždy mi vedel rozumne oponovať (to skôr ja jemu nie) a počúvať jeho rozprávanie o histórií je jedna báseň. Dokázal mojej životnej filozofii nastaviť obrovské zrkadlo. Bol mi tak blízky. Každé jedno leto môjho dospievania sa mi spájalo s nekonečnými prechádzkami po prázdnom nočnom meste, cigaretami a teplým asfaltom.
Svet by bez neho nebol svetom.

Dvakrát som spolu s ním pocítila tú krehkú pominuteľnosť ľudského života. Raz, keď sme sa vracali z Banskej Štiavnice po upršanej horskej vozovke, v jednej zákrute sme dostali šmyk a skoro nás to vyhodilo z cesty kamsi do stromov a hlbokého zrázu. Druhý krát, ako som mu utierala studený pot z čela, keď ležal v bezvedomí na matraci na festivale, kde sme obaja pracovali. Zase to nezvládol a prehnal to, kiežby len s alkoholom. Neprestajne som mu kontrolovala tep a modlila sa, aby mi pod prstami neutíchol.

Tesne potom, ako sme sa z neho vrátili obaja domov som mu už nadobro podľahla. Odvtedy som sa už dobré dva týždne nevrátila domov, vo vlastnej posteli som prespala možno len raz. Z mojich rodičov, ktorých vzťah je na pokraji totálneho rozpadu a z domu, kde sa odohrali všetky tie skazenosti, ma chytajú zlé stavy. Nechcem sa tam vracať na dlhšie, než je potrebné. A hlavne nechcem odísť od neho. Ak ma niečo drží pri pozitívnom myslení, tak je to práve on.

Od začiatku mi bolo jasné, že to nebude Nicole. Nič, ako ona sa už v mojom živote neodohrá. To bol ten vrchol. Už nič spaľujúcejšie neexistuje. Nerobím si ilúzie, že by som dokázala ešte k niekomu cítiť niečo tak absolútne, no napriek tomu to zo mňa nerobí bezcitného tvora. Jediné, čo mi zostáva je žiť a tak chcem žiť pre niekoho, v koho očiach som práve ja tou pomyseľnou Nicole. A pristupovať k nemu čo najúprimnejšie.

Keď vidím, aký šťastný dokáže byť a zároveň môžem držať jeho ruku, tak mi nič viac netreba.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.