2.8.2015: Everything about Nao.

3. august 2015 at 4:18 | Alice |  Riverflow
Listening to: ノクブラ

Mojím pôvodným úmyslom bolo nikomu sa o tomto nezverovať a nechať to na riečny prúd.
Potom som uznala, že bude asi lepšie niekam si zapísať svoje dojmy a zážitky, lebo s mojou pamäťou budem schopná zabudnúť aj na to, že som vôbec niečo také spravila. Oh well.
A možno budú niekomu z tých, ktorí tento blog čítajú, užitočné.

Zoznámte sa s Naom. Mojím piercingom v jazyku.





Prvotným impulzom u mňa bola knižka Hadi a náušnice od Kanehary Hitomi. Potom prišiel Tsuzuku s jeho rozoklaným jazykom. Potom sa v priebehu niekoľkých dní celý môj svet posunul o jeden atóm do strany a ja som vedela, že to musím spraviť. Už predtým som na blogu riešila moje záležitosti s tichom a necitlivosťou - tento piercing je znakom toho, že som to ticho v sebe akceptovala a tiež aj pokusom o provokáciu niečoho kdesi v mojich hlbinách. Nevedela som, aký vplyv to bude mať na moje vnútro, bol to teda z istého pohľadu aj malý experiment.

Pred piercingovým štúdiom ma chytila menšia panika, ale kamarátka ma nakoniec dotiahla k pultu a ukecala všetko za mňa. Bez nej by som to asi nedokázala a zdupkala by som preč. Pán piercer tiež nemal žiadne zbytočné otázky, ak vôbec nejaké a len ma usadil do kresla, jazyk mi zacvakol do kliešťov, aby mal presne vymedzené miesto a potom som už len cítila, ako hrot ihly preráža jednotlivé vrstvy tkaniva. Všetko to prebehlo veľmi rýchlo, ani som sa nestihla nejak dostať do šoku a tiež sa nedostavila vôbec žiadna bolesť. Bol to veľmi zvláštny pocit, ale rada by som ho zažila znova, trval totiž príliš krátko na to, aby som si ho stihla plne uvedomiť a vychutnať.

Ihlu mi následne z jazyka vytiahol, zostala v ňom len bužírka, ktorú pristrihol a previedol ňou činku. Tú chcel potom zašróbovať guličkou, no vo chvíľke nešikovnosti mu spadla z prstov kamsi do môjho lona a šmátrať tam bolo celkom spoločensky nevhodné, takže mi nakoniec podal kliešte ešte stále zvierajúce sval do rúk a rýchlo odbehol po nový šperk. S dievčaťom vedľa mňa sme si len vymieňali pobavené pohľady. Zaťahovanie guličky bolo nakoniec trochu nepríjemné, ale stále neporovnateľné s takým odberom krvi, napríklad.

Zo stoličky som vstávala akoby omámená. Na tento moment som sa mentálne pripravovala tak dlho a ono to netrvalo možno ani dve minúty... Tiež sa ani nedostavila vôbec žiadna bolesť. Dovtedy som to brala ako niečo odo mňa na míle vzdialené, čo je dopriate len umelcom a trendovým ľuďom a zrazu som tu stála a bola jedna z nich. Zase sa v tom momente niečo zmenilo. Šla som si vypláchnuť ústa na pokyn pána piercera a zarazilo ma, aké množstvo krvi som vypľula; necítila som v ústach totiž vôbec žiadnu chuť železa, ani tekutinu naviac. Vypláchla som si ich znova. Zase krv. A zase. Celkom ma to vydesilo. Nechala som to však tak, pri pulte som zaplatila za celé to zverstvo a opustila piercingový salón.

Krvácanie ustalo za niekoľko minút, nebolo to nič masívne, ani desivé. Mať však niečo v jazyku je divný pocit, stále som mala nutkanie činku buď prehltnúť alebo si ju nejakým spôsobom dostať z úst. Človek si na to rozhodne musí zvyknúť. V obchode som si kúpila do zásoby harmančekový čaj, detské výživy a ústnu vodu. Potom som sa pobrala domov.

V deň prepichnutia som nejedla takmer nič. Nebolo to ani nevoľnosťou, ani nechutenstvom, proste som len nebola hladná. Bolo príjemné piť ľadovú vodu na ochladenie jazyka, ten bol totiž opuchnutý a k večeru začal byť aj trochu citlivejší. Neuvedomovala som si fakt, že by bol nejak väčší, než obvykle, prišiel mi rovnaký, ako vždy. Nanuk sa mi však jedol absolútne príšerne, jednak som ešte s piercom nevedela jesť a aj dotyk ľadu na citlivom jazyku mi nebol vôbec príjemný. Po každom jedle a večer som si umyla zuby a šla spať.

Na druhý deň ráno som mala jazyk obzvlášť opuchnutý, nebol to však žiadny koniec sveta. Jesť detskú výživu bolo problémové, vedela som používať ústa len na jednej strane a navyše bol jazyk kvôli svojej veľkosti dosť neobratný a nepohyblivý a tak sa mi zhoršene prehĺtali jednotlivé sústa. Dojesť celý pohár mi trvalo možno aj dvadsať minút. Ešte aj nasledujúci deň som jedla polievky, detské výživy a kaše, čo síce znie príšerne nemocnične, ale v skutočnosti som mala pocit, ako by sa mi jedálniček vôbec nezmenil. Jediné, čo sa vôbec neodporúča jesť, sú mliečne výrobky.
Tiež som začala rozkošne šušlať a niekoľko dní potom som ešte nevedela zreteľne povedať Z, S a C.

Každým dňom sa opuch zmenšoval. Jediná nepríjemná vec, ktorá sa dostavovala v určitých fázach dňa bola bolesť tkaniva pod jazykom z dôvodu, že sa tam teraz nachádzala spodná gulička, na ktorú dovtedy moje ústa neboli zvyknuté. Podobne to bolo aj s hornými ďasnami na miestach, kde sa o ne horná gulička počas dňa obtierala. Avšak aj toto všetko rýchlo pominulo.

Na tretí deň od zákroku som prišla domov na Slovensko. Naši si vôbec nič nevšimli; šušlanie bolo zrejme nepostrehnuteľné a tiež som mala šťastie, že sme mali práve na obed veci, ktoré neobsahovali nič mliečne. Ani čierna káva sa im nezdala divná. Piercing, zdá sa, nevidieť ani pri zívaní či smiechu. S kamarátom som dokonca začala hrať hru.

day 7: yawning in front of my mother. still nothing

day 8: i was imitating my cat's behaviour to make my mother smile. i threw myself at her while she was sitting in front of a TV as if i was wanting to sleep like Mio does
I was laughing with my mouth wide open

NOTHING

Všimli si to po dvoch týždňoch. Otec bol z toho celý divný, začal mi ako vždy posielať absolútne dôveryhodné a podložené články z topiek a aktualít o tom, ako nejaký chlapec z Austrálie kvôli piercingu zomrel a ďalšie fantazijné čary slovenských mediálnych platforiem. Mama mala v očiach výčitky a nepochopenie. Nespoznávala človeka pred ňou. Musím však priznať, že mi to bolo celkom jedno. Ak vo mne niečo posledné týždne zmenili, tak je to rozhodne to, že nie som pripútaná k ľuďom, dokonca mi je lepšie, keď som sama. A to platí aj na mojich rodičov. Aj na moju mamu. Ironicky som sa však prestala báť ľudských dotykov. Provokácia sa nakoniec nekonala žiadna, skôr mám pocit, akoby som zo seba ako had zvliekla nejaký vrchný obal a teraz bola ľahostajne obnažená pred svetom ako nejaký kus mäsa. Nie je to ani nepríjemné, ani príjemné. Proste to tak je.

Keď sa mi konečne bude chcieť, pôjdem si kúpiť novú činku do jazyka. Chcela by som niečo z bioplastu a rozhodne kratšie, aj keď s touto dĺžkou sa dobre hrá. Toto je však začiatočná činka, dostatočne dlhá na to, aby zvládla aj opuch jazyka. Na druhý deň po prepichu mi z jazyka trčali len guľôčky a nevedela som s ním nijak hýbať; teraz mi pretŕča minimálne pol centimetra a jazyk mám dokonale pohyblivý. Nezmenila sa ani chuť.

Keby sa ma niekto v skratke spýtal, aké to je mať v jazyku kus železa, tak je to presne také, ako keby ste mali v ústach permanentný cukrík. A starať sa oň je ako keby ste sa starali o vlastné dieťa. Alebo aj cudzie.
Pomenovala som ho Nao, po jednej z postáv v mojej zatiaľ nenapísanej poviedke. Mám ich totiž oboch rovnako rada, hoci so sebou nemajú nič spoločné. Keď som si ho na krátku chvíľu vytiahla z jazyka, cítila som sa strašne osamelá a nesvoja.

Nedávajte si piercing, ak o tom nie ste absolútne presvedčení. Ak ten moment nastane, tak o tom s určitosťou budete vedieť, rovnako ako pri láske.

- 13.7.2015 -

Update 3.8.2015: Kratšia činka na seba predsa len nenechala dlho čakať. Život je s ňou o toľko jednoduchší... Rozhodne pôjdem už len do bioplastu (je oveľa mäkší na zuby) a menších veľkostí, manipulácia s nimi je ešte nenáročnejšia, než som predpokladala.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.