March 2015

29.3.2015: So please stay by my side

30. march 2015 at 3:59 | Alice |  Riverflow
Listening to: Versailles - Princess

Krásna, rovná hladina. Tak krehká.

Posledné dni som strašne unavená, nebyť mojej milovanej kávy, tak ani nestojím na nohách. Väčšinou som v spoločnosti iných energická, ale o to viac to na mňa doľahne, keď prídem niekam do súkromia, sama k sebe; to ma hneď začne bolieť hlava a doľahne na mňa chuť ľahnúť si, upadnúť do bezvedomia a zobudiť sa o niekoľko rokov neskôr. Asi toho bolo na mňa tento mesiac príliš veľa, čo sa týka školy, práce a všetkého ostatného. Škola zo mňa navyše vyciciava oveľa viac energie ako predtým, nedokážem sa tam cítiť tak pohodlne ako predtým, ani byť sama sebou. Tak strašne ma to štve.

Bolo mi jasné, že prvý semester bol, odhliadnuc od môjho citového života, príliš dokonalý na to, aby takým zostal.

Prednedávnom mi napadla veľmi podivná myšlienka. Uvažovala som nad tým, čo bude so mnou po vysokej škole, či sa mi ju vôbec podarí doštudovať, či si budem môcť ísť za snami. V momentálnom stave som strašne závislá od mojich rodičov, sama by som svoj život určite nedokázala utiahnuť a keby sa niečo zlé stalo, tak by som pravdepodobne musela prerušiť štúdium, čo by znamenalo obrovské problémy. Ale keby aj doštudujem, tak sa zase začínam báť toho, ako skončím. Bojím sa samoty, že zo mňa bude crazy cat lady, ktorá bude voľačo stvárať s japončinou, bude si šetriť na kaviareň, na ktorú aj tak nikdy nenašetrí a prázdny život ju umrtví natoľko, že sa pre ňu žitie stane len stagnovaním v priestore deň za dňom. Bojím sa svojej vlastnej neschopnosti urobiť niečo vlastnými silami, stále potrebujem mať pri sebe niekoho, kto ma drží za ruku. Bojím sa, že hoci mám nejaké ambície, tak sú to všetko len nerealistické sny jedného neskúseného šteňaťa, ktoré ani zďaleka nevie, o čom život je. V živote som ešte nič nedokázala. Nikoho som neurobila šťastným.

Najhoršie však na tom je, že hoci mi toto všetko a oveľa viac blúdi hlavou, tak tá pomyseľná hladina sa ani neskrivila, ak odhliadnem od včerajšieho rána, kedy mimozemšťan dal na facebook fotku seba s jej terajšou, ako oslavujú výročie, to so mnou trochu pod tým náporom spomienok zamávalo. Kým mám svoje city zahrabané v rozpísanej poviedke a nepremýšľam sama nad sebou, tak som nezlomiteľná, avšak až do takej miery, že sa začínam obávať, že sa takou necitlivou skutočne stávam, akoby sa mi maska dospelosti postupne priliepala nechutnou miazgou na tvár a ja som si ju nevedela strhnúť. Človek by mal vtedy chuť úplne si dodriapať ksicht, len aby to nejak zastavil.
Akoby tie veci mnou len plynuli, akoby som bola rieka, ktorá má úplne čisté koryto, nič nezachytávajúce.

8.3.2015: We painted our future in snow

8. march 2015 at 1:48 | Alice |  Riverflow
Listening to: Jupiter - Nostalgia (i need to hear his feelings to fully understand)

Dnes sú to 4 roky, čo sme sa dali dokopy.
Človek by čakal, že by som zo seba vydala srdcervúci článok plný osamelosti a sebazničujúcich chúťok zmiešaných s pocitmi hanby nad vlastnými zlyhaniami v minulosti. Ale asi sa toho nedočkáte.
V poslednej dobe som oveľa vyrovnanejšia, konštantnejšia, šťastnejšia.
To, že sa navzájom máme v priateľoch (hoci vôbec spolu nekomunikujeme, nevymenili sme si jedinú správu), mi zvláštnym spôsobom pomohlo. Viem, že žije, že je všetko v poriadku, že ma akceptuje vo svojom živote. Že mi odpustila.
Pocit vykúpenia je nádherný. Máte pocit, akoby sa gravitácia obrátila naruby a kúsky z vášho tela, tiaha z vašich pliec začala stúpať niekam hore a strácať sa a vy máte chuť rozplynúť sa do ničoty, lebo všetko je na mieste, skladačka konečne cvakla a búrkové mraky sa rozostúpili. Zrazu mnou začala prúdiť obrovská sila, pozitívna, slnečná, hlavný dôvod toho, prečo sa v posledných dňoch toľko usmievam a mám radosť z každej jednej maličkosti, všetkých srdečne objímam a opíjam sa presvetlenými ránami.

Na Animeshow sme sa stretli, hneď niekoľkokrát. Prešla okolo mňa spolu s Ami, prapodivne oblečená a prekrásna, vymenili sme si pohľady a nesmelé úsmevy. Bola som tak strašne hrdá na to, že som mohla milovať túto osobu, mimozemšťana medzi svojimi, sebaistú, perfekcionistickú aristokratku. Nemohla som si vybrať lepšie. Zrazu som si bola plne vedomá samej seba, stála som pred ňou na vlastných nohách, akoby som bola na nejakom podstavci a hovorila jej Tu som, toto som ja, toto zo mňa vyrástlo. Stále sme boli aspoň natoľko rovnaké, aby sa naše cesty stretli a nebolo to spôsobené náhodou. Stále je niečo v poriadku na tomto svete.

Spomenula som si na krabicu, v ktorej mám doma odložené všetky cestovné lístky ešte z čias, kedy som za ňou skoro každý druhý víkend cestovala, každý jeden mám uschovaný a neplánujem ich nikdy odhodiť. Hocikedy by sa na mňa obrátila, tak by u mňa našla útočisko.

Začínam z mojej minulosti naberať akúsi istotu. Mala som možnosť zažiť lásku spaľujúcu na popol, trvajúcu až do smrti. Aj keby sa už nezamilujem, tak by to bolo v poriadku, lebo svoju šancu som dostala a hoci som ju donebavolajúco preflákala, aspoň som pochopila; mnoho ľudí nedostane tú šancu po celý život.
Ak sa však niekto ďalší nájde a opätuje mi city, bude to šťastný a prekliaty človek. Budem ho nosiť na rukách a nikdy sa ma nezbaví.

Štyri roky mi trvalo zmieriť sa sama so sebou. Možno som pripravená znova milovať. Ak aj nie, tak tu mám stále svojho Mukura, duševnú oporu v podobe výmyslu nejakej Japonky.

Svet je jedno veľké slnko.