16.2.2015: The Bratislava Syndrome.

16. february 2015 at 20:08 | Alice |  Riverflow
Listening to: Beautiful Versailles.

Už dlho som nič neprispela. Slová sa síce vo mne rodili, mala som hneď niekoľko myšlienok, ktoré som sem chcela vložiť, ale blog mi jednoducho na myseľ neprišiel, keď som mala voľný čas; teraz, keď naozaj nie je čas na prokrastináciu, mám zase pocit, akoby vo mne city prekypovali a potrebovali sa niekam absorbovať. Inými slovami, potrebujem sa jednoducho vypísať.

Okolo dvadsiateho januára som bola v Bratislave na vyšetrení. Bolo to posledné, keďže na detskú lekárku som už pristará a tak som bola celkom nervózna, predsa len to bol jeden z bolestných výletov na staré miesta, na ktorých návštevu som potrebovala (a chcela) zámienku, z ktorej sa nemôžem vyvliecť. O to bolestnejší, keď som si spomenula, ako vo mne minulý semester naozaj vyvrcholili všetky búrky týkajúce sa môjho prvého vzťahu.

V ten deň bola Bratislava obzvlášť škaredá. Bolo chladno, nebo zatiahnuté a v meste sa vznášala podivná hmla, vôbec nie príjemná a nadpozemsky snivá, aká býva v jesenné rána, ale ťažká, pochmúrna, dusivá, premiešaná so spalinami a ranným znechutením. Hoci hmlu nadovšetko milujem, táto ma desila. Vystúpili sme z vlaku, vlezlá zima sa nám dostala pod vrstvy oblečenia a nastúpili sme na linku, ktorá v názve zhodou náhod obsahuje moje číslo; tým autobusom som kedysi jazdievala najčastejšie, lebo viedol presne k nej domov.
Mestská doprava je oproti tej, na ktorú som zvyknutá v Brne otrasná. Šoféri akoby vôbec nevedeli plynule prechádzať medzi brzdou a plynom a človek tam bojuje o svoj vlastný život, stroje poväčšinou nie sú zrovna najnovšie, v drtivej väčšine z nich je rovnaká zima ako vonku, nehovoriac o tom, ako sú celé doriadené tagmi a inými vyškriabanými nápismi všade, kde je to možné. Zvykla mi pripadať zaujímavá, vzrušujúca, v dobe, keď som bola znudená mojím domovským mestom mi prišla práve o to divokejšia, lebo som nebola zvyknutá na väčšie masy ľudí, na rýchle tempo a na pulzujúce tepny veľkomesta. Teraz som spohodlnela, som viac rozmaznaná a vidím na nej chyby; svoj postoj k nej však nedokážem zmeniť.

Vystúpili sme pri nemocnici a ja som následne absolvovala celé vyšetrenie s nostalgiou pod jazykom. Vyhostená, v Bratislave ťa už nič nedrží, choď si svojou vlastnou cestou, nech je to ktorákoľvek; bolo mi z toho mizerne. Nikdy by som si nemyslela, že by práve toto na mne zanechalo tak veľkú stopu, celé toto mesto.
Kedysi som bola strašne nešťastná z toho, že všetko centrum diania, všetci tí ľudia v mojich očiach hodní obdivu, ktorí žijú život presne po akom snívam, sa nachádzajú v Bratislave. Ja som sedela doma, zastrčená v dedine, ktorú z hĺbky srdca neznášam, nemohla som sa ani tak pekne obliekať, ani chodiť von s takými ľuďmi, ani sa zabávať a nechať sa kaziť voľnomyšlienkarstvom. Nemohla som nič, lebo som bola primladá a tak som sedela na zadku, čítala blogové príspevky mojich stalkerských objektov a trápila sa. Najviac to vo mne kulminovalo vtedy, keď ma mama nechcela pustiť na moju prvú Animeshow, celé tri dni so mnou vtedy nebolo slova a pri každom oslovení sa mi zaslzili oči a stiahlo hrdlo.
Bratislava bola môj nesplnený sen. Únik z okov, z klietky chudoby a nesamostatnosti.

Potom som sa zamilovala do osoby, o existencií ktorej som vedela už oveľa skôr, než sme sa skutočne zoznámili a ja som zrazu bola súčasťou snovej Bratislavy. Prechádzala som sa po jej hrozných nevkusne poskladaných uliciach, chodili sme po obchodoch, ktoré som túžila navštevovať hoci len očami a aj tá MHDčka bola niečím, čo ma únášalo na vlnách eufórie. Škaredá prekrásna Bratislava, jej socializmom páchnuce paneláky mi voňali ľuďmi, ktorými som zúfalo chcela byť a parčíky boli slobodou, ktorú som zrazu obyčajnou hračkou osudu nakrátko nadobudla.

Hádky, neskúsenosť a moja závislosť nás nakoniec rozdelili a na nejakom meste mi dočasne prestalo úplne záležať. Lenže aj tá éra v mojom živote, nolife pri WoW tiež pominula, dostala som sa do ešte väčšieho mesta, než je drobná kráska na Dunaji a čakala som, dúfala som, že mi nejakým spôsobom Brno Bratislavu v srdci nahradí. Vyslobodila som sa z dedinského prostredia, ktoré sa mi tak prieči, mám okolo seba permanentne ľudí, ktorých mám nadovšetko rada a robím presne to, čo som v živote chcela robiť; napriek tomu mi tá neupravenosť, tá túžba byť niečím iným, tie lži postavené na ďalších lžiach stále niečím imponujú. Bratislava je už však prázdna. Tá komunita sa už rozutekala všade po svete netušiac o tom, aké bohatstvo mala, pre svoju prvú lásku nie som nič viac, než vzduch a teraz tam už nemám ani toto jedno blbé vyšetrenie, pre ktoré som sa tam rok čo rok vracala.

Nesplnené sny.

To hrozné miesto plné protikladov bude pre mňa vždy jedno z najkrajších. Preto som aj tento smútok vo mne nazvala Bratislavským syndrómom, slabosťou, ktorá vo mne zostane asi nastálo a je jedným z podstatných prvkov môjho komplexu menejcennosti.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.