January 2015

15.1.2015: Marbles all over the place.

16. january 2015 at 1:17 | Alice |  Riverflow
Listening to: Versailles - The Revenant Choir (Chateau de Versailles -Final-)

Chaotické myšlienky, zase. Neviem, čo so sebou.

Pustila som sa do písania poviedky pre môjho Kouhaia, sľúbila som jej, že jej napíšem niečo, čo by sa jej mohlo páčiť, keďže nevie nájsť nič poriadne, čo by ju oslovilo a obralo o dych. Rozhodla som sa, že to napíšem ako niečo, čo sa vo Versailles naozaj mohlo stať, len sa to nikdy nedostalo na verejnosť, snažím sa nájsť čo najviac informácií okolo nich, pozorujem koncerty, ako sa len dá, sledujem ich výrazy, smery ich pohľadov, postupne ako sa budem chronologicky dostávať cez ich kapelnú činnosť, tak chcem prezerať rôzne interview a podobne.

A už to nerobím len pre Kouhaia, robím to aj pre seba. Písaním a neustálym premýšľaním nad ich osudmi a ich reakciami na dané udalosti si zamestnávam myseľ, utekám pred vlastným osudom. To, čo prežíva Hizaki, Kamijove myšlienky, Teruho pohľad na nezvratne sa rozpadajúcu sa kapelu ma bolí, niekedy sa pristihnem, že v hrudi cítim skoro až fyzickú bolesť. Bolí ma to, lebo do toho vkladám vlastné pocity, toky myšlienok, spomienky, slová, čo som nikdy nepočula a nemala možnosť zažiť.

Kamijoa som si zamilovala. Je to tak strašne protichodná postava v mojej hlave, je krásny, naozaj krásny, úprimným pohľadom v očiach a vľúdnymi slovami dokáže obmäkčiť takmer hocikoho, ale napriek tomu je už sám v sebe stratený v tej spleti lží, má talent, charizmu, dokáže oblbnúť ľudské mysle a všetko si to uvedomuje, ale sám nevie, ako s tým má naložiť, chce konať dobro, ale stalo sa už toho toľko, že to dokáže vypáliť naozaj zle, nehovoriac o tom, že sa mu do toho pletie sebeckosť... On to dostal do vienka, je to jeho dar, môže sa deliť s ostatnými, ale chce, aby si ľudia pamätali naňho, niekedy má pocit, že ho ostatní brzdia, aj zatieňujú, ale tieto myšlienky sa snaží utlačiť čo najviac do úzadia, aby si pamätal to, na čom by mu malo skutočne záležať, no tie slová nevie zničiť, stále sú tam.
A Hizaki je jeho obeť. Častokrát vedome a dobrovoľne.

Zamilovala som sa do ich hudby. Kouhai ma k nim priviedol, oni si ma získali.

Bojím sa samej seba. Bojím sa toho, že to, čo sa odohráva v mojej hlave, zatiaľ síce ešte bez tvaru a poriadku, sa mohlo skutočne odohrať, aj keď hoci len útržky. Preboha, ja nechcem, aby toto ani jeden z nich zažíval. Nezaslúžia si to, takí krásni a talentovaní ľudia s hudbou, ktorá lieči. Niekedy sa fakt bojím toho, čo dávam na virtuálny papier, tieto veci by nemali vidieť svetlo sveta, čo ak to pôsobí na iných ľudí, čo to náhodou čítajú, čo ak im kazím deň, prinášam divné a zlé myšlienky do hláv, ja nechcem, prosím.

Chcem vás poprosiť, aby ste o to viac dodržali tú prosbu, čo som vám dala najavo, keď som vám posielala link na tento blog. Nepýtajte sa ma naň v reálnom živote z očí do očí, toto je všetko len truhlica vecí, ktoré musia niekam ísť, ináč by moje vnútro pohltilo samé seba. Ak mi chcete hocičo povedať, poprosiť ma o niečo, kľudne, za malý feedback budem aj vďačná, lebo sama nespoznávam hranice, čo je ešte viac-menej v norme a čo nie, ale prosím vás, napíšte to do komentárov. Ak nezačnem tému môjho blogu (blogov, A, prepáč, že som ti klamala ohľadom toho druhého blogu vtedy na právnickej, neviem akým spôsobom si ho našiel, ale strašne si ma zaskočil, zľakla som sa, doteraz ma to strašne mrzí) sama v mojom rozhovore, tak nie som pripravená o nich hovoriť a počuť. Prosím, rešpektujte to, znamená to pre mňa strašne veľa.

Úprimne vás ľúbim.

7.1.2015: Stories of the immature.

8. january 2015 at 4:22 | Alice |  Riverflow
Listening to: my dearest Yonezu Kenshi

Dnes som mala poslednú skúšku. Nedala som ju.
Myslela som si, že keď vypadnem z domu, tak že sa pominú aj tie stavy. Ale nie. Ony sú späť. Zase mám pred očami tú istú osobu, zase mi to rve to miesto tesne pod hrudným košom, neviem sa toho celé dni zbaviť a dúfam, že príde niekto, kto ma z toho dokáže oslobodiť.
Na i vi ta.

Ležala som na posteli, unavená, s notebookom v lone a zase som bola duchom neprítomná. Na sekundu som uhla pohľadom od monitora a zazdalo sa mi, že na mojej ľavej strane tela niekto leží tvárou na mojej hrudi. Ruku som mala prehodenú cez chrbát milovanej osoby, prsty mi blúdili niekde v tmavohnedých pevných vlnitých vlasoch. Nahla som sa k nim a nadýchla som sa; nevedela som sa nabažiť tej vône. Vtedy mnou myklo a tá sekunda sa rozplynula, nahorklá som sa vrátila k internetu.

Už som to príliš omieľala na verejnosti, celú túto záležitosť. Začínam byť otravná, každému mažem pred ksicht svoje bolesti, pritom iní zažívajú oveľa horšie a ja sa tu neviem spmätať z jedného romániku. Musím vedieť, kde sú hranice.

Dnes som spravila malý sociálny experiment. Stála som na zastávke, čakala na električku a vedľa mňa bolo zaparkované auto so zadným oknom, na ktorom bola neporušená snehová prikrývka. Napísala som naň teda Nietzscheho provokatívne God is dead a za 7 minút môjho nezúčastneného pozorovania okolia k nemu pribudlo God is GAY na aute pred ním a odtlačok ruky s We know na úplne prvom aute z celej trojice. Ľudia sú vtipné tvory, hneď sa chytia.