November 2014

21.11.2014: Tears of 4am.

22. november 2014 at 6:11 | Alice |  Riverflow
Listening to: Kenshi Yonezu - Santa Maria (you really are a blessing in my life. thank you.)

Kedysi som v jednom mojom krátkom príbehu písala, že čas plynie ako med pomaly stekajúci po skle. Ležiac na posteli stovky kilometrov od domova, o štyri roky neskôr mám pocit, že tú vetu chcem zniesť z povrchu zemského. Roky, kedy som bola utrápená, ale pritom tak duchom čistá sú nenávratne preč. Alice z tých čias sa už nikdy nevráti. Desím sa samej seba. Desím sa dospelosti, ktorá ma čaká, alebo ktorej súčasťou už som. Dospelí ľudia mi až príliš často pripadajú ako necítiace stroje, ktoré sa schovávajú za maskou, ktorú si vytvorili preto, aby boli atraktívni a použiteľní pre ostatných.

Keď som mala štrnásť, tak som mala pocit, že vtedy cítim celým mojím srdcom. Oddala som sa pre jednu vec celou svojou existenciou, či už to boli moje depresie, ľudia okolo mňa, alebo potom o úder srdca neskôr moja prvá láska. Padala som do nich lebkou napred, nehľadiac na to, či mi to ublíži a nikdy som neľutovala nič, čo som mala možnosť prežiť. Pretože som žila. Dýchala som tým, čo som cítila.

Doteraz si detailne pamätám jedno krásne ráno, keď som šla do školy. Bol to vrchol mojích depresívnych stavov, neznášala som každé jedno zazvonenie budíka, pretože znamenalo, že mám zase pred sebou viac ako 12 hodín stavu plného vedomia. Spala som tri, možno štyri hodinky, preto som naliala do seba hrnček instantnej kávy, aby som bola schopná vôbec niečo produktívne spraviť, obliekla sa, zavinula do šálu a vykročila som do tmavého zimného rána. Ani stopy po slnku, obloha sa ešte ani nezačala sfarbovať. Mrzutá som našlapovala na čerstvé centimetre snehu, ktoré ešte neboli narušené ničím, ani autami, ľudskými šľapajami, či stopami zvierat. Bola som prvá, ktorá bola v ten deň hore. Vyšla som na kopec a zastala som pod pouličnou lampou, v ktorej oranžovom svetle boli vidieť blúdiace snehové vločky a ten pohľad ma akosi ukľudnil. Predsa len bol okolo mňa život, síce zmrznutý a mĺkvy, ale predsa sa hýbal. Nebola som úplne sama. Bola som tam ja, hudba vrieskajúca v mojich slúchadlách a tancujúci sneh. Zmierená som kráčala ďalej na autobusovú zastávku.
Tiež si pamätám, že to bol jediný deň, kedy som si dokázala priviesť ilúziu vône. Moje schopnosti oklamať samú seba boli vtedy na výslní, častokrát sa vymykali spod mojich rúk a pamätám si, ako ma vtedy úplne vzalo, keď som stála sama na zastávke a čakala na autobus, keď mi do nosa udrela strašne známa vôňa. Bola to vôňa človeka, muža, ktorý ma ako môj vlastný tieň sprevádzal úplne všetkým. Úplne ma to premohlo. Nachvíľu som ako paralyzovaná stala, nevedela som sa sústrediť na nič iné, len na to, aby som nezabudla na to, čo som práve cítila. Aby som tú vôňu vedela rozpoznať hocikedy. Za pár príliš krátkych sekúnd to však vymizlo a ja som bola ponechaná zase sama na seba, s úžasnou spomienkou na klamstvo mojej vlastnej mysle.

Klamať samú seba už neviem. Mukuro ma tu zanechal chvíľu po tom, ako som sa zamilovala do človeka z mäsa a kostí. Začala jar, moju tvár začali zohrievať slnečné lúče a moje srdce sa zmietalo v chaose, v absolútne ničivých citoch.
Bola som to však ja. Moja úplná duša, odovzdaná niečomu, bez čoho som v danom momente nevedela žiť.

Teraz tu ležím, mám pocit, že som v stredobode obrovského víru času, ktorý plynie nezáležiac od toho, čo by som si želala ja a šialene sa bojím všetkého, čo sa má stať. Za štyri roky sa zo mňa stihla stať povrchná obluda, čo bude o ďalšie roky, ktoré tu tak či tak budú skôr, než stihnem lusknúť prstami? O koľko sa ešte dokážem zhoršiť? Kedy sa zo mňa stane obyčajný necitlivý kus kameňa, fungujúci len preto, aby si naplnil základné životné potreby a v podstate čakal na smrť? Prekrývam si oči dlaňami a vôbec mi to nepomáha, ten tlak vlastných rúk ma ešte viac ponára do chaotického labyrintu, v ktorom asi nikdy nenájdem istú cestu.

Dnes som prvý krát po dlhom čase začala spontánne plakať. Plakala som preto, lebo som si uvedomila, že tie štyri roky, ktoré som prežila ja, prežila aj moja milovaná osoba. Zmenili sme sa nezávisle od seba. Už sa nepoznáme a zrejme ani nebudeme. Taká strašná diaľka...
Naťahujem paže, ale ničoho sa nedotýkam, nič necítim.




Som tu, citovo samostatná, miestami zatrpknutá. Som dokonca schopná nechať ležať len tak bokom moje city k osobe, ktorú som ako prvú bezhranične milovala. V mojej hrudi je niekde diera, v ktorej však nepulzuje život. Je tam, necitlivá, akoby pripomienka toho, že starnem a začínam byť otupená všetkým tým, čo sa už stihlo stať v mojom živote. Keď mi môj kouhai píše, akú má škaredú a nečistú dušu, tak jej vždy píšem, že ju má krásnu a nech si dobre vryje tento jej vzhľad do pamäti. Píšem jej, nech si užíva život čo najviac, ako môže. Že z tohto pohľadu bude už len horší.
Užívaj si ho aj za mňa. Cíť aj za mňa. Prosím.

17.11.2014: Lonely steps forward.

18. november 2014 at 4:17 | Alice |  Riverflow
Listening to: Antichlorobenzene - Nico Nico Chorus

Posledné dni som akási otupená. Inokedy by som sa tú dieru snažila zaplátať nikotínovým opojením, dala som si však sebecký sľub, že s tým prestanem, aby som si neničila vlastné telo. A tak tu sedím v župane o štvrtej ráno a neviem, čo so sebou. Aspoň mám v ústach namiesto tabakovej chuť mentolu.
Tak strašne chcem kliknúť na "Odoslať", ale stále to nedokážem. Keď si však predstavím, že na druhej strane monitoru je úplne rovnaký mysliaci človek ako ja, ktorý môže meniť stanovisko každú sekundu a ktorý ani nevie o tom, že tu zvádzam boj sama so sebou... Neviem, či mám prekročiť hanbu a vlastnú minulosť, zachovať sa ako človek bez chrbtovej kosti a pripomenúť sa so všetkými svojimi hlúposťami, ktoré som postvárala, alebo sa pochovať do rieky plynúceho času, do minulosti, ktorá sa už našťastie nevráti.
Kdesi som čítala, že človek sa zlepší v momente, kedy si uvedomí, kde vo svojom živote spravil chybu a snaží sa z toho poučiť. Ja si však pripadám ako stále rovnaký idiot.

Stále ma prenasleduje nervozita zo školy a neviem sa jej žiadnym spôsobom zbaviť. Začínam mať pocit, že toho na mňa začína byť priveľa, hoci toho toľko reálne vôbec nie je, ale prebúdzajú sa vo mne presne tie isté odtiene úzkosti, aké som mala počas maturitného ročníka. Neviem nájsť kľud a štve ma to. Keby som len vedela, čím to je spôsobené...
Našťastie mi tento blog funguje ako jeden spôsob terapie.



The last one.

17. november 2014 at 4:18 | Alice |  Morning Dew
Listening to: the Gazette - Hanakotoba

I remember standing in front of you as you were sitting on a bench behind the bus stop. You, beautiful as always, were smoking a Black Devil and looked lost. I remember tasting the bittersweetness from your lips.
Then we separated.

Since then, I've dedicated all the cigarettes I bought and smoked to you. To your presence in my life, which was not here anymore. Its touch between my lips, its heat coming from the tip, it was all a remembrance of your body, of your mark in my life even when I was sitting alone in a park, freezing and thinking about my future. You were accompanying me through all my decisions.
You are my shadow. You are the smoke filling my lungs, calming the storm in my soul, shortening my life in every inhale. I don't even know why I 've been doing this. Maybe it's a replacement.

I can't help myself but to dream of what it would be like if we never broke up. Maybe you would be sitting right now next to me, finally happy, our hands intertwined; absorbed in our little world closed to others.

What I did was awful. Terrible. And I understand why I don't deserve to be by your side. My promise was to never forget about you and I never broke it. I miss you so much.
But still, today was the last cigarette for you. You are able to kill me even without them and you are pretty good at that.

9.11.2014: Bitter tobacco.

10. november 2014 at 4:29 | Alice |  Riverflow
Listening to: Imitation Black (Clear x Dasoku x Valshe - Val, you beast)

Patetická Alice zase píše o jej zvyčajnej téme - o nechutných večeroch, kedy sa ocitá v bolesti z neopätovaných citov. Stojac v sprche ma chytila obrovská chuť na cigaretu. Síce som si povedala už pred pár mesiacmi, že skončím a reálne som s tým prestala, ale... Black Devilky mi vynahrádzajú niekoho prítomnosť. Pomaly ma zabíjajú, skracujú mi život každým kusom o niekoľko minút, usádzajú sa mi v pľúcach, v krvi, v srdci, v ústach, menia ich na nechutné sadze, potláčajú tú dieru v hrudi o čosi ďalej, ale len o kúsok.
Nie som závislá. Nemám potrebu každý deň fajčiť. Veľkú väčšinu času si na ne ani len nespomeniem a byť v prítomnosti fajčiarov mi väčšinu času pripadá nechutné. Ale predsa sú chvíle, kedy mi práve sladký filter v ústach a žiara z druhého konca vedia dokonale navodiť ilúziu prítomnosti človeka na míle vzdialeného.
Moja mama by bola zo mňa tak strašne sklamaná. O to viac ma to ničí.

Dnes som sedela vo vlaku a čítala si Bušido od profesora Nitobého. Pomedzi tými honosnými slovami o japonských cnostiach a starej češtine som znova premýšľala o jednej a tej istej veci a v tom momente mi pripadala moja láska tak úprimná. Neviem, či v živote ešte budem vedieť povedať niečo takto jednoducho a s úplným presvedčením. Bolo to súčasťou mojej duše, oprostené od všetkých myšlienok, sila, puto samé o sebe a bolo to niečo tak dobré, tak radostné... No ten okamih trval len kratúčko, možno minútu-dve. Potom ma zase zahltili myšlienky, predstavy o tom, aké by mohlo všetko byť, keby som sa odvážila, keby som konečne odklikla Odoslať...

Možno by som sa o tomto mala zveriť mojim spolužiakom. Hoci som nedôverčivá osoba a stále by ma zhrýzal pocit nahoty a ohrozenia z toho, že vedia niečo viac, možno by mi vedeli pomôcť. Možno na to majú iný názor, než ten jeden ďalší človek, čo o tom vie.
Možno by to však boli reči typu: Prenes sa cez to, sú aj lepší ľudia, zabíjaš tu čas nad niekým, kto žije dávno v inom svete a ty sa tu len trápiš. To je to, čo presne nepotrebujem, lebo to už dávno viem. Keby som vedela, tak to už dávno napravím.

Dnes mi písali Karamelové oči, o týždeň sa vracia z Anglicka, chce si so mnou spraviť filmový večer. Viem, k čomu to smeruje, ale ja to nedokážem. Pred rokom aj hej, ale odvtedy mi prešlo hlavou príliš veľa myšlienok, prišla som na príliš veľa vecí.

Alice, kto ťa to len preklial, že si stále to štrnásťročné, slepo zamilované a ilúziami posadnuté dievča? Kto ťa nechal zamrznúť v čase?

(koniec bezcieľneho citového besnenia)