October 2014

28.10.2014: Cut your ties, fool.

28. october 2014 at 18:17 | Alice |  Riverflow
Listening to: Scrunching of the plastic bag with chocolate covered hazelnuts. And Rudimental.

Život ide ďalej, menia sa len drobnosti, ktoré zdanlivo nemajú žiadny vplyv na tok rieky ako taký. No práve tie sú štrkom, ktorý formuje koryto.
Aká som dnes ohavne metaforická.

Na plecia sa mi toho nakopilo trochu viac, než som ochotná tolerovať, preto som sa odrezala na pár večerov od ostatných a venovala sa svojím japanistickým kravinkám. A kto by to bol na mňa povedal, zase som sa vrátila k môjmu utápaniu sa nad vecami dávno minulými. Dnes ma zase prenasledovali sny.
Mám chuť vypísať zo seba všetky momenty, kde som urobila chybu. Kde som bola príliš sebecká, načúvala len sama sebe, videla len svoje ilúzie v hlave, pričom pred sebou som mala najlepšiu možnú realitu. Tie momenty, keď ma ten modrovlasý bastard predsa len nepustil zo svojho zovretia.
Lenže čo zmôžem. Mohla by som to zobrať do vlastných rúk, prísť do toho škaredého mesta a pravdepodobne sa citovo zrútiť v rukách človeka, čo o to nestojí. Ale na čo je to dobré? Možno by ma to oslobodilo od toho každovečerného stalkovania facebookového profilu, či sa tam náhodou neobjavila nejaká drobná nová informácia viditeľná aj pre nepriateľov. Možno by som sa vedela pohnúť ďalej, hoci ani sama neviem, čo to slovné spojenie znamená.

Minule som sedela v čajovni s mojím dobrým kamarátom, ktorý mi rozprával o svojej prvej láske, pričom jeho spomienky boli preňho aj po takom čase natoľko silné, že mu dokázali vhnať slzy do očí. Vtipné na tom bolo to, že sme pritom spolu riešili jeho problémy s momentálnym dievčaťom, predsa sa teda dokázal pohnúť o kúsoček ďalej, dokázal sa s rovnakými očami pozrieť aj na ďalšieho človeka v tomto svete.
Ja to nedokážem. Niečo vo mne po čase tak zatvrdlo, že pri spomienkach plačem len naozaj výnimočne. A hoci som si hovorila, že univerzita možno vo mne roztopí to niečo, čo mi bráni pozrieť sa na ľudí v novom svetle bez toho, aby sa mi z duše priečili predstavy, že by som si ich k sebe mala pustiť o niečo bližšie, nestalo sa tak. O dotykoch nehovoriac.

Kedysi som si o sebe myslela, že som celkom slušne prelietavá. Pritom som vlastne bola po celý čas verná jednej jedinej duši.
Keby som vôbec vedela, kde nastal ten problém. Keby som vedela, čo je vôbec so mnou zle.

Zistila som, že moja obľúbená autorka začala písať poviedky pre ďalšie moje obľúbené anime. A zase si vybrala netradičné spojenie dvoch ľudí, o ktorých by som to vôbec nepovedala, ale predsa sa k sebe hodia.
Možno čoskoro príde čas aj na mňa, keď konečne zo seba vypíšem príbeh tých dvoch nešťastných ľudí, čo v sebe pestujem už rok. Ten príbeh začína dostávať monštruózne rozmery, už som doňho až príliš premietla svoj život, bojím sa, že keď ho vydám na svetlo sveta, tak sa vo mne niečo zlomí.

Neviem, čo mám robiť. Tak strašne sa bojím samej seba.


If my world would have no light,
the sound of your voice would be the only answer
to the question: Where am I?

The touch of your hand would remind me that I'm safe
and still on the ground,
I would follow your steps, 'cause I don't have mine.

To find you wasn't an easy job, I couldn't read the words you wrote me.
Still not able to see anyone around.
'Cause I will run back to you, blind love.

30.9.2014: Salty.

1. october 2014 at 1:43 | Alice |  Riverflow
(ospravedlňujem sa za chaotické zvracanie zle koncipovaných myšlienok)

Hej, našla som si kamarátku. Volá sa rovnako ako ja. Má rovnaké znamenie ako ja. Má veľmi podobný vkus ako ja. God damn it.
Pamätám si, ako som si ju pozerala na facebooku už predtým, ako začal semester a hovorila som si, že nie je možné, aby niekto mohol takto dobre vyzerať na fotkách, tak prirodzene a nenútene. Zároveň vyzerala strašne vzdialene, ako človek, ktorý je v živote niekde inde, preto som si bola istá, že by bola jedným z tých zaujímavých ľudí, ktorých by som pozorovala, mala by som ich rada, hoci oni by o mne ani veľmi nevedeli a všetko by bolo v poriadku. V prvý deň sme sa však dali do reči, pretože ani jedna sme ešte nemali skúsenosť s tým, že by sme stretli inú menovkyňu (Alice je celkom rare meno) a už vôbec nie tri v jednej triede o 60-tich ľuďoch. Nasledujúce dni však na hodiny nechodila a ja som modrovlasú dočasne vypustila z mysle.

Posledné dni sme sa na hodinách a aj mimo nich držali pri sebe. Bolo to určite spôsobené tým, že sme si proste okolo seba vytvorili takú malú partiu spolužiakov, no Brnom sme sa túlali spolu aj bez nich. Cítim sa pri nej dobre, ale dnes, keď som stála vedľa nej počas toho, čo si vybavovala šalinkartu, som zbadala niečo, čo som nemala.
Z profilu som si všimla jej hrdý postoj - vypnutá hruď a prehnutý chrbát, celá postava ešte viac umocnená dlhou vlajúcou sukňou. Zhrozila som sa, lebo som vedela, aké myšlienky budú nasledovať, no ešte som nestihla ani sformovať obrazy v hlave a prehovorila na mňa pokračujúc v konverzácii, veď odhliadnuc od zmätku v mojej hlave sa v skutočnosti nič nestalo. Farba jej hlasu je neuveriteľne podobná tej, ktorú má majiteľka červenej šatky.
Tie dve, modrovlasá a červenošatková, sú si tak neskutočne podobné. Až príliš.

Zatiahla ma do kaviarne na espresso a makarónky. Pili sme spolu varené víno. Spolu sme si boli vytlačiť dokumenty a následne sme kvôli tomu obe meškali na hodinu, čo muselo vyzerať náramne vtipne pre našu malú uči partiu. Dnes som ju sprevádzala na hodinách, na ktorých som ani nemusela byť, potom sme šli spolu do menzy, po kníhkupectvách a následne na hlavnú stanicu, kde som si to konečne všimla, ten dôvod, prečo ma to vlastne k nej tak ťahá. Na poslednej dnešnej prednáške lingvistiky som zmierená sedela vedľa nej, ona si čítala mangu na mobile a ja Nórske drevo. Kolená som mala nahnuté smerom k nej a užívala som si našu spoločnú ignoráciu okolitého sveta.

Vtipné na tom je to, že sme na rovnakých pozíciách. Ja som ukotvená v minulosti, čo ju činí aj prítomnosťou, ona je ukotvená tiež, pri svojom soon-to-be manželovi. Vtipné, ako dve natoľko rovnaké Alice dokážu mať tak natoľko rovnaké osudy. Dve strany jednej mince. Naisu desu ne.

Aspoň, že mám ten malý fragment minulosti pri sebe, nech je v hocijakej forme. Keď už to nemôže nijak inak, minimálne kvôli tomu, že som srab storočia. Aspoň, že si môžem užiť trochu ilúzií.

drahé božstvá, nedovoľte, aby toto niekedy našla