11.5.2014: Gluestick of the broken.

12. may 2014 at 2:38 | Alice |  Riverflow
Divné, divné večery.

Obhliadajúc sa na moje minulé duševné zvratky som si uvedomila, že sem píšem väčšinou v smutných náladách. Keď som frustrovaná, zachvátená panikou, vystresovaná, alebo jednoducho stratená vo svete a sama v sebe. TSP mám za sebou, dopadla som lepšie ako trištvrtina účastnených, no nikto netuší, či to bude stačiť na moju japončinku. Práve mám pred sebou maturity, na ktoré sa učím až príliš pomaly a pri pohľade na tú kopu vysmiatych papierov s otvorenou náručou ma zase chytajú úzkostné stavy. Musím priznať, že učenie literatúry a s ňou spojených dejín ma baví. Baví ma ponoriť sa do toho, zhromažďovať si o tom kúsky myšlienok a vytvárať si z nich ucelené obrazy, fascinuje ma rozmedzie tém, ktorým sa ľudia dokázali venovať, rozmedzie všetkého toho, čo neviem a nepoznám. Všetkého toho, čo ma čaká.

Moje malé panické chvíľky akosi ustupujú, posledný krát som sa v jednej ocitla po TSPčkach doma. Zvláštne bolo to, ako som si užívala neskorú jarnú prechádzku slnečnou Bratislavou s kamarátom, ktorý sa tiež hlási na MUNI, úžasne sa mi s ním zhováralo po ceste domov, no v momente, ako som sa stretla s otcom, ktorý pre mňa prišiel na stanicu, a zavalil ma svojimi otázkami o testoch, prebudila sa vo mne obrovská frustrácia zo všetkého. Snažil sa mi nanútiť nejaké svoje závery, čo sa mi neuveriteľne priečilo a rozcítená som sa na to nedokázala pozrieť racionálnejšie, z iného pohľadu, preto ma to ešte o to viac napálilo. Domov som už prišla nasrdená a nepotrebovala som veľa k tomu, aby som zase spadla do už obvyklých seáns, kedy sedím na stoličke neschopná nejakej činnosti.

Sama nechápem, prečo to tu vlastne chcem opisovať. Neprináša mi to absolútne žiadny úžitok, navyše to môže čítať vážne hocikto a nie som si istá, či to je presne to, čo chcem. Kovová posteľ súkromia stranou.
Ktovie, či aj iní sú na tom tak, len o tom nehovoria, pretože to je také tiché tajomstvo. Možno je to len mnou. Rozhodne však nie je príjemné to všetko, keď ste stratení sami v sebe, okolo vás samá čierňava, uvedomujete si, že ste bezvýznamná bodka skrútená do seba kdesi v kresle na nejakom zrnku piesku predstavujúcom vašu planétu, potom sa zase vrátite do vnútrospoločenských záležitostí a premýšlate nad tým, čo vlastne ste, buď sú to obrovské nároky, ktoré nie som ešte tak úplne schopná zvládať, alebo to je myšlienka, že vlastne nikto od vás nepožaduje nič, vôbec sa nemusíte trápiť štúdiami, môžete sa vrhnúť na najbližšiu nízko platenú prácu a drieť končatinami do konca života. Potom si predstavíte samého seba. Čo vlastne chcete? Oslepení neschopnosťou poznať budúcnosť, ohraničení len tým, čo chce vaše prítomné ja, čo sa však takmer určite nezhoduje s vaším ja budúcim, ktoré moje rozhodnutie je vlastne správne? Predstavujem si samú seba kdesi šťastnú, obkolesenú prírodou, chlorofylom, s knižkami, spokojnú a šťastnú, potom sa trpko zasmejem, pretože taká nie som a je to len ilúzia mňa, človeka, čo okúsil tiene a tiene hľadá. Človek ako ja nikdy nebude šťastný, pretože ak aj bude, tak si to určite nebude uvedomovať a skôr bude mať pocit, že sa v jeho živote nič nedeje a je príliš nudný. A čo môže oživiť sivé scenérie? Veď čo iné, ako bolesť?
Všetko toto sa vo mne mieša, ten chaos, kedy tá čierňava je ako rozpitá čierna tempera vo vode, krúti sa, víri, slová skáču jedno cez druhé, ja nie som schopná pohnúť sa a jediné, čo sa so mnou deje sú slzy na tvári. Nie som schopná zastaviť sa. Niekedy sa to ráta aj na hodiny. Po TSPčkach to našťastie nebolo tak hrozné (už nepočúvam Pink Floyd, možno aj to pomohlo), no bolo to o to nepríjemnejšie, pretože ma našli rodičia a hoci si to spojili s nepriazňou prijímačiek, tak to riešili a mne to pripadá, ako keby mi ničili tú krehkú kobku súkromia, čo okolo seba striedavo staviam a búram.
Je mi zo seba na vracanie.

Profesor filozofie po nás minule chcel, aby sme mu napísali naše dojmy z filozofie, ako nás zmenila. Napísala som mu, že mi spôsobila ešte väčšie komplexy menejcennosti, ako to u mňa začalo už ako u malej, keď som sa cítila horšia len preto, lebo moja rodina žila z rúk do úst. Ako som uvidela skutočnejšie hodnoty v poznaní, v sile myšlienok a nie v oblečení a majetku a ako som sa zahĺbila do filozofie, ktorá ma zase vrátila na začiatok, na to malé dievčatko, ktoré je horšie od ostatných. Teraz mám však výčitky sama zo seba preto, lebo jednoducho nie som tak schopná ako ostatní. Nie som tak šikovná v riešení úloh, som zbrklá a moje názory sú väčšinou nepremyslené, názory človeka dospelého len na papieri, prázdne slová. Nemal by ma nikto počúvať, za to ja by som mala mať oči natrčené a uši na stopkách. A aj tak budem vedieť rovnaké nič ako ostatní.

Tento svet je nepochopiteľný. Nech mi netvrdí niekto niečo iné, asi by som ho v momentálnom rozpoložení vysmiala. No svoje pocity by som si nevedela odôvodniť. Som tak strašne nedokonalá.

Kobka súkromia ma priviedla k ďalšej spomienke, keď sme boli na výstave akejsi umelkyne, ktorá svoju posteľ s pokrčeným vankúšom a obliečkami po spánku zakonzervovala v kove a vytvorila z toho myšlienku súkromia. Slečna sprievodkyňa to opisovala slovami "umelkynino súkromie, ktoré sa rozhodla zdieľať s vami". Obyčajné obliečky a jej súkromie? Vyvolalo to vo mne obrovský proces, možno je to pôvod mojej paranoje, pretože to bolo to, čo spustilo celý ten vodopád sebaspytovania sa, čo vlastne ukazujem zo seba ostatným a čo vlastne chcem. Začalo to premazaním facebooku. Najnovšie je to mlčanie.

Unikla mi podstata toho, čo tom tu vlastne chcela písať. Moje ruky mi v zápale písania pripomínajú tanec prstov na klávesách klavíra, som pseudoumelec. Škoda, že tá hudba, čo produkujem, je tak ohyzdná.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.