1.5.2014: Crumbles.

2. may 2014 at 1:25 | Alice |  Riverflow
Bude zo mňa servírka. To nevadí. Aspoň nebudem musieť byť v takýchto stresových obdobiach.

Včera som si konečne skompletizovala poznámky na maturity a vytlačila si všetky tie stránky o Japonsku, tiež som ich dala zviazať. Ten pocit, keď držíte vlastnú prácu v rukách a nechce sa vám ani uveriť, že to máte za sebou (teda jednu časť, ešte sa to musíte naučiť, ha, haha, pomoc), že celé tie noci strávené pred obrazovkou ťukaním do klávesnice neboli zbytočné, je jednoducho neopakovateľný. Potom sa však pozriem na tie haldy papierov, z ktorých si o niekoľko rokov nebudem pamätať viac, než niekoľko slov a zasiahnu ma výčitky svedomia. Je toto naozaj to, ako chcem žiť svoj život? Veď je to úplná strata času a jediný dôvod, prečo toto všetko robím je zmes strachu a hrdosti. Strachu z toho, že vykročím pred komisiu s prázdnou hlavou a následne sa na mňa znesie spŕška sklamania a výčitiek, hrdosti z dojmu, že mám na viac, ako na nepriaznivý výsledok maturity, aký by nastal, keď by som sa na všetko v tomto momente vykašlala. Mieša sa vo mne Morrisov Dionýzos, závidím ľuďom, ktorí sa bez problémov pofľakujú vonku a zabávajú sa s kamarátmi, lebo oni tú maturitu získajú tiež a práve teraz nesedia doma a nehryzie ich svedomie, že prokrastinujú. Ako som ja žila posledné mesiace? Sedela som pred počítačom a buď som panikárila a vylievala si svoju bolesť ľuďom na Teamspeaku, strácala pojem o čase len preto, aby som potom mohla byť následne prekvapená, že okvetné lístky zo stromov už dávno opadli a ja som si ani nestihla všimnúť, že všetko naokolo sa zelená. Toto je mladosť, moja jar života?
Veď kvôli povinnostiam si ani nevšimnem, že mi ročné obdobia pretekajú pomedzi prsty.

Potom ku mne priletia tie výčitky z prokrastinácie, ktorú vykonávam aj práve teraz tým, že píšem tento zmätok do editora. Filozofovia sa svoje životy snažia utešiť tým, že z krátkodobých potešení nevznikne nič, no na čo budem spomínať, keď sa budem chýliť ku koncu? Na to, ako som sa drvievala doma, aby ma prijali na vysokú školu a aby som úspešne ukončila moje stredoškolské časy? V lavici si posedím už len dva týždne, za štyri dni mám TSP prijímačky na Masaryčku. Vezmú ma vôbec? Osobu s nulovým logickým myslením? Dokonca mi otvorili prijímacie konanie na Karlovku, je možné, že ma vezmú aj tam, hoci to by som musela mať obrovské šťastie, lebo pripravovať sa na tú školu je niečo o dosť iné, berúc do úvahy aj ostatné krajiny Ďalekého východu a základy filológie, ktoré Brno vôbec nezaujímajú.
A potom vidím okolo seba množstvo dropoutov, ľudí, ktorých buď neprijali, alebo neskôr odišli, začali pracovať a naďalej žili, akoby sa nič nedialo. Ja tu sedím pred počítačom, stále rovnako ničená vysokými očakávaniami, ktoré nikto okrem mňa nemá a hľadám útechu v Night Vale a s ním spojenej fanfiction...

Už som z tohto všetkého znechutená. Chcem už to mať všetko za sebou a nech mám jednoducho pokoj, pre mňa za mňa aj keď budem rok sedieť doma a pracovať, robiť kávu ľuďom okolo, aspoň budem robiť to, čo mám rada bez stresu... Je možné, aby mal človek limity takto nízko? Čo je zlé na tom, že chcem len žiť?
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.