May 2014

11.5.2014: Gluestick of the broken.

12. may 2014 at 2:38 | Alice |  Riverflow
Divné, divné večery.

Obhliadajúc sa na moje minulé duševné zvratky som si uvedomila, že sem píšem väčšinou v smutných náladách. Keď som frustrovaná, zachvátená panikou, vystresovaná, alebo jednoducho stratená vo svete a sama v sebe. TSP mám za sebou, dopadla som lepšie ako trištvrtina účastnených, no nikto netuší, či to bude stačiť na moju japončinku. Práve mám pred sebou maturity, na ktoré sa učím až príliš pomaly a pri pohľade na tú kopu vysmiatych papierov s otvorenou náručou ma zase chytajú úzkostné stavy. Musím priznať, že učenie literatúry a s ňou spojených dejín ma baví. Baví ma ponoriť sa do toho, zhromažďovať si o tom kúsky myšlienok a vytvárať si z nich ucelené obrazy, fascinuje ma rozmedzie tém, ktorým sa ľudia dokázali venovať, rozmedzie všetkého toho, čo neviem a nepoznám. Všetkého toho, čo ma čaká.

Moje malé panické chvíľky akosi ustupujú, posledný krát som sa v jednej ocitla po TSPčkach doma. Zvláštne bolo to, ako som si užívala neskorú jarnú prechádzku slnečnou Bratislavou s kamarátom, ktorý sa tiež hlási na MUNI, úžasne sa mi s ním zhováralo po ceste domov, no v momente, ako som sa stretla s otcom, ktorý pre mňa prišiel na stanicu, a zavalil ma svojimi otázkami o testoch, prebudila sa vo mne obrovská frustrácia zo všetkého. Snažil sa mi nanútiť nejaké svoje závery, čo sa mi neuveriteľne priečilo a rozcítená som sa na to nedokázala pozrieť racionálnejšie, z iného pohľadu, preto ma to ešte o to viac napálilo. Domov som už prišla nasrdená a nepotrebovala som veľa k tomu, aby som zase spadla do už obvyklých seáns, kedy sedím na stoličke neschopná nejakej činnosti.

Sama nechápem, prečo to tu vlastne chcem opisovať. Neprináša mi to absolútne žiadny úžitok, navyše to môže čítať vážne hocikto a nie som si istá, či to je presne to, čo chcem. Kovová posteľ súkromia stranou.
Ktovie, či aj iní sú na tom tak, len o tom nehovoria, pretože to je také tiché tajomstvo. Možno je to len mnou. Rozhodne však nie je príjemné to všetko, keď ste stratení sami v sebe, okolo vás samá čierňava, uvedomujete si, že ste bezvýznamná bodka skrútená do seba kdesi v kresle na nejakom zrnku piesku predstavujúcom vašu planétu, potom sa zase vrátite do vnútrospoločenských záležitostí a premýšlate nad tým, čo vlastne ste, buď sú to obrovské nároky, ktoré nie som ešte tak úplne schopná zvládať, alebo to je myšlienka, že vlastne nikto od vás nepožaduje nič, vôbec sa nemusíte trápiť štúdiami, môžete sa vrhnúť na najbližšiu nízko platenú prácu a drieť končatinami do konca života. Potom si predstavíte samého seba. Čo vlastne chcete? Oslepení neschopnosťou poznať budúcnosť, ohraničení len tým, čo chce vaše prítomné ja, čo sa však takmer určite nezhoduje s vaším ja budúcim, ktoré moje rozhodnutie je vlastne správne? Predstavujem si samú seba kdesi šťastnú, obkolesenú prírodou, chlorofylom, s knižkami, spokojnú a šťastnú, potom sa trpko zasmejem, pretože taká nie som a je to len ilúzia mňa, človeka, čo okúsil tiene a tiene hľadá. Človek ako ja nikdy nebude šťastný, pretože ak aj bude, tak si to určite nebude uvedomovať a skôr bude mať pocit, že sa v jeho živote nič nedeje a je príliš nudný. A čo môže oživiť sivé scenérie? Veď čo iné, ako bolesť?
Všetko toto sa vo mne mieša, ten chaos, kedy tá čierňava je ako rozpitá čierna tempera vo vode, krúti sa, víri, slová skáču jedno cez druhé, ja nie som schopná pohnúť sa a jediné, čo sa so mnou deje sú slzy na tvári. Nie som schopná zastaviť sa. Niekedy sa to ráta aj na hodiny. Po TSPčkach to našťastie nebolo tak hrozné (už nepočúvam Pink Floyd, možno aj to pomohlo), no bolo to o to nepríjemnejšie, pretože ma našli rodičia a hoci si to spojili s nepriazňou prijímačiek, tak to riešili a mne to pripadá, ako keby mi ničili tú krehkú kobku súkromia, čo okolo seba striedavo staviam a búram.
Je mi zo seba na vracanie.

Profesor filozofie po nás minule chcel, aby sme mu napísali naše dojmy z filozofie, ako nás zmenila. Napísala som mu, že mi spôsobila ešte väčšie komplexy menejcennosti, ako to u mňa začalo už ako u malej, keď som sa cítila horšia len preto, lebo moja rodina žila z rúk do úst. Ako som uvidela skutočnejšie hodnoty v poznaní, v sile myšlienok a nie v oblečení a majetku a ako som sa zahĺbila do filozofie, ktorá ma zase vrátila na začiatok, na to malé dievčatko, ktoré je horšie od ostatných. Teraz mám však výčitky sama zo seba preto, lebo jednoducho nie som tak schopná ako ostatní. Nie som tak šikovná v riešení úloh, som zbrklá a moje názory sú väčšinou nepremyslené, názory človeka dospelého len na papieri, prázdne slová. Nemal by ma nikto počúvať, za to ja by som mala mať oči natrčené a uši na stopkách. A aj tak budem vedieť rovnaké nič ako ostatní.

Tento svet je nepochopiteľný. Nech mi netvrdí niekto niečo iné, asi by som ho v momentálnom rozpoložení vysmiala. No svoje pocity by som si nevedela odôvodniť. Som tak strašne nedokonalá.

Kobka súkromia ma priviedla k ďalšej spomienke, keď sme boli na výstave akejsi umelkyne, ktorá svoju posteľ s pokrčeným vankúšom a obliečkami po spánku zakonzervovala v kove a vytvorila z toho myšlienku súkromia. Slečna sprievodkyňa to opisovala slovami "umelkynino súkromie, ktoré sa rozhodla zdieľať s vami". Obyčajné obliečky a jej súkromie? Vyvolalo to vo mne obrovský proces, možno je to pôvod mojej paranoje, pretože to bolo to, čo spustilo celý ten vodopád sebaspytovania sa, čo vlastne ukazujem zo seba ostatným a čo vlastne chcem. Začalo to premazaním facebooku. Najnovšie je to mlčanie.

Unikla mi podstata toho, čo tom tu vlastne chcela písať. Moje ruky mi v zápale písania pripomínajú tanec prstov na klávesách klavíra, som pseudoumelec. Škoda, že tá hudba, čo produkujem, je tak ohyzdná.

1.5.2014: Crumbles.

2. may 2014 at 1:25 | Alice |  Riverflow
Bude zo mňa servírka. To nevadí. Aspoň nebudem musieť byť v takýchto stresových obdobiach.

Včera som si konečne skompletizovala poznámky na maturity a vytlačila si všetky tie stránky o Japonsku, tiež som ich dala zviazať. Ten pocit, keď držíte vlastnú prácu v rukách a nechce sa vám ani uveriť, že to máte za sebou (teda jednu časť, ešte sa to musíte naučiť, ha, haha, pomoc), že celé tie noci strávené pred obrazovkou ťukaním do klávesnice neboli zbytočné, je jednoducho neopakovateľný. Potom sa však pozriem na tie haldy papierov, z ktorých si o niekoľko rokov nebudem pamätať viac, než niekoľko slov a zasiahnu ma výčitky svedomia. Je toto naozaj to, ako chcem žiť svoj život? Veď je to úplná strata času a jediný dôvod, prečo toto všetko robím je zmes strachu a hrdosti. Strachu z toho, že vykročím pred komisiu s prázdnou hlavou a následne sa na mňa znesie spŕška sklamania a výčitiek, hrdosti z dojmu, že mám na viac, ako na nepriaznivý výsledok maturity, aký by nastal, keď by som sa na všetko v tomto momente vykašlala. Mieša sa vo mne Morrisov Dionýzos, závidím ľuďom, ktorí sa bez problémov pofľakujú vonku a zabávajú sa s kamarátmi, lebo oni tú maturitu získajú tiež a práve teraz nesedia doma a nehryzie ich svedomie, že prokrastinujú. Ako som ja žila posledné mesiace? Sedela som pred počítačom a buď som panikárila a vylievala si svoju bolesť ľuďom na Teamspeaku, strácala pojem o čase len preto, aby som potom mohla byť následne prekvapená, že okvetné lístky zo stromov už dávno opadli a ja som si ani nestihla všimnúť, že všetko naokolo sa zelená. Toto je mladosť, moja jar života?
Veď kvôli povinnostiam si ani nevšimnem, že mi ročné obdobia pretekajú pomedzi prsty.

Potom ku mne priletia tie výčitky z prokrastinácie, ktorú vykonávam aj práve teraz tým, že píšem tento zmätok do editora. Filozofovia sa svoje životy snažia utešiť tým, že z krátkodobých potešení nevznikne nič, no na čo budem spomínať, keď sa budem chýliť ku koncu? Na to, ako som sa drvievala doma, aby ma prijali na vysokú školu a aby som úspešne ukončila moje stredoškolské časy? V lavici si posedím už len dva týždne, za štyri dni mám TSP prijímačky na Masaryčku. Vezmú ma vôbec? Osobu s nulovým logickým myslením? Dokonca mi otvorili prijímacie konanie na Karlovku, je možné, že ma vezmú aj tam, hoci to by som musela mať obrovské šťastie, lebo pripravovať sa na tú školu je niečo o dosť iné, berúc do úvahy aj ostatné krajiny Ďalekého východu a základy filológie, ktoré Brno vôbec nezaujímajú.
A potom vidím okolo seba množstvo dropoutov, ľudí, ktorých buď neprijali, alebo neskôr odišli, začali pracovať a naďalej žili, akoby sa nič nedialo. Ja tu sedím pred počítačom, stále rovnako ničená vysokými očakávaniami, ktoré nikto okrem mňa nemá a hľadám útechu v Night Vale a s ním spojenej fanfiction...

Už som z tohto všetkého znechutená. Chcem už to mať všetko za sebou a nech mám jednoducho pokoj, pre mňa za mňa aj keď budem rok sedieť doma a pracovať, robiť kávu ľuďom okolo, aspoň budem robiť to, čo mám rada bez stresu... Je možné, aby mal človek limity takto nízko? Čo je zlé na tom, že chcem len žiť?