November 2013

19.11.2013: Raspberry cake of bitter memories.

20. november 2013 at 2:26 | Alice |  Riverflow
Listening to: Pink Floyd - Dark side of the Moon (full album)

Netuším, čo sa to so mnou deje.
Posledné dni stále premýšľam nad tým, čo vlastne ľudia počas svojho života robia. Rastú, majú svoje sny, potom dospejú a začnú robiť niečo diametrálne odlišné od toho, čo vlastne chcú, prídu domov unavení z práce, ktorá ich ani nenapĺňa a uspokoja sa s pokojom a pár drobnými vo vrecku. Starnú, zabíjajú deň za dňom, možno si spravia dieťa-dve, potom sa venujú im. A stačí im to.
Kam sa podeli ich sny? Tých, čo sa naozaj venujú tomu, čo ich vnútorne napĺňa je ako šafránu.
Po večeroch, keď mám voľný priestor na premýšľanie sa ma častokrát chytá drobná panika nad tým, kam vlastne môj život smeruje. Každý deň chodím do školy, potom prídem domov a zabíjam čas hraním nezmyselnej hry, dookola obnovovaním youtube stránky hľadajúc nejaké zaujímavé videá o varení, blúdiac, ničnerobiac. Zachvíľu budem samostatná a ak sa ma niekto spýta, čo som robila počas môjho dospievania, čo mi v skutočnosti aj dalo niečo do budúcnosti, budem sa naňho môcť len bezmocne pozrieť a povedať mu, že som sa v skutočnosti flákala celé dni a vykecávala s ľuďmi po komunikačných programoch, prehĺtala hodiny svojho života.
Keď som dnes išla domov z olympiády zo slovenčiny, kde som svoju rétorickú časť úplne domrvila, rozprávala som sa s jedným dievčaťom, ktoré mi rozprávalo o svojej známej, ktorá študuje naraz japončinu, čínštinu a kórejčinu. Úplne mi tým obrala sebavedomie a odhodlanie do svojho štúdia, lebo práve myšlienka, že sa budem venovať tomu, v čom veľa ľudí nemá jasno (a absolútna väčšina nemá ani šajnu) a budem v tom dobrá ma hnala dopredu. A teraz mi len zmienka o niekom úplne neznámom zrazila kolená a pristrihla krídla, aby som padla zase na zem do reality. Nebudem taká dobrá ako ostatní.

Práve mi tu hrá The Great Gig in the Sky a ten klavír mi akoby ešte viac zdôraznil mizériu, ktorú práve kdesi vnútri prežívam. Nechápem už ničomu a keď vidím všetkých tých okolo seba, ktorí jednoducho ignorujú svet okolo seba a žijú si vo svojej malej bublinke, zaujímajú sa len o svoje potreby.

Čo to, dopekla, robím. Ľudia majú tak málo času na tomto svete, ani nevedia, prečo tu sú, len majú pomyseľné hodnoty každý v niečom inom, pričom po smrti nebude záležať absolútne na ničom. Po smrti sú si všetci rovní, tá istá kopa prvkov pohodená kdesi na tejto planéte.

Keby som sa len dokázala znova zamilovať... A zabudnúť na všetko, zase byť slepo zahľadená do vlastného obrazu dokonalosti nejakého človeka, nadrogovať sa vlastnými hormónmi a opájať sa vlastnými ilúziami. Keď som na tom už takto, tak sa začína vytrácať už aj moja chuť do poznávania umenia, filozofie, japanistiky, všetkého. Dnes sa mi dokonca snívalo s mojou prvou láskou, bozkávali sme sa a všetko mi pripadalo úplne správne. Na svete sa nič nezmenilo, stále to bol jeden chaos so zdanlivým systémom, no stopové množstvo akejsi látky v mojom mozgu stačilo na to, aby som zrazu bola spokojná, kľudná a šťastná.

Je mi z ľudského pokolenia na grc.

6.11.2013 - Good manners have an expiration date.

6. november 2013 at 21:40 | Alice
Listening to: jazzradio.com - Paris café

Byť v škole je pre mňa v posledných dňoch celkom utrpenie. Rieši sa program na stužkovú, ja mám hrať hlavnú postavu a moje znechutenie z ľudskej podstaty sa pozorovaním organizácie a spôsobu prejavov mojich spolužiakov prehlbuje do historicky najnižšieho bodu. Mojím jediným svetlom je momentálne myšlienka, že o 16 dní uvidím Avenged Sevenfold naživo.

JA SOM ZOHNALA VSTUPENKU!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Dnes ráno som začala poskakovať pri počúvaní Beast and the Harlot, našťastie som sa takmer hneď spamätala a uvedomila som si, že som v strede ulice a vlastne kráčam do školy s mp3kou v ušiach. Neskutočný pocit, takto som sa naposledy tešila na Animeshow '11, v tom čase s výbušným koktejlom hormónov v krvi a vedomím zameraným na jedinú osobu na svete, nečudo, že som počas tých troch dní žila len zo vzduchu a lásky. Teraz sa tak teším na jednu z mojich dvoch najväčších hudobných vášní.
Môj bože, ja ich uvidím naživo. Ešte stále mi to príde neuveriteľné. Predstaviť si Matta, ako predo mnou spieva Buried Alive je takmer nemožné, a ja budem pritom. Panebože.
Neprídu vám niektoré Synove sóla neskutočne zvodné, skoro až erotické? Dýcha z nich taká medziľudská vášeň, veľmi príťažlivá.

Ráno som sa zobudila s myšlienkou na jednu poviedku, ktorej keby ešte dodám konkrétny tvar, tak by mohol vzniknúť celkom dobrý zlepenec romance a desiatok ton angstu. Veľa, veľa angstu. Počas varenia mi potom napadla ďalšia zápletka s ešte väčším množstvom nešťastia, trápenia a smútku. Keby som spísala tento nápad, tak by som asi plakala spolu s postavami. Každopádne, vo voľnom čase v škole sa ich pokúsim rozvinúť a uvidíme, či sa niekedy pustím do písania. Obávam sa však, že s mojím momentálnym stavom pisateľskej zručnosti by som to nezvládla. Ktovie, čo bude. Možno.

4.11.2013 - I've already lost myself.

5. november 2013 at 2:28 | Alice |  Riverflow
Toto všetko píšem už okolo pol druhej, samozrejme po polnoci. Cez deň som akosi vyšťavená od inšpirácie a slová mi neprichádzajú na myseľ.
Obávam sa, že strach zo smrti a z nepoznaného je asi tá najväčšia motivácia v živote ostatných. Nič viac. Už som z toho unavená. V programe na stužkovú píšeme o postave, ktorá hľadá zmysel života a nakoniec som napísala nechutne optimistický preslov o tom, ako ho našla v maličkostiach sveta naokolo a v blízkych ľuďoch, ktorí tu sú vždy pre ňu. Výhliadky na život možno takého 13-ročného spratka, vôbec nie premýšľajúcej osoby, znudenej zo sveta okolo nej. Ľudia mi síce hovoria, aby som sa s ňou tak nezosobňovala, nepremýšľala za ňu a majú pravdu, ale aj tak to nejde. Jude je v mojej hlave, má v sebe veľký kus zo mňa, hoci som to nechcela a ak ju chce moje okolie meniť, môže, ale nesmie to byť v mojom dosahu.
Nemôžem ju hrať. Jude skončí optimisticky, aby to nenarušilo pozitívny ráz stužkovej, ale ja nie som v mojom momentálnom psychickom rozpoložení schopná zahrať úsmev a nájdený zmysel života. Ani herectvo, ani klamstvá mi nikdy nešli.

Cítim sa presne rovnako ako v septembri 2010, kedy to všetko začalo. Absolútne znechutená z ľudí okolo mňa, netúžiac po žiadnom ďalšom kontakte s nimi, nezáujem o školu, ponocujúca a píšuca na blog článok za článkom, nasledujúci ešte depresívnejší ako ten predchádzajúci. Pamätám si, ako som po tomto všetkom vyslovene túžila, keď som z toho zázrakom prvej lásky bola vonku, tak som prišla o všetku inšpiráciu, ktorú táto bublina dymu a tmy okolo ľudskej mysle prináša. Je to svojím spôsobom nádherné, slová a metafory vám vyskakujú do editora samy od seba, vy sa točíte v nekonečných špirálach a tancoch negatívnych pocitov a... tam to asi aj končí. Nedokážete sa z toho sami vypliesť, jediné, čo vám zostáva ste vy sami a čierňava, ktorá akurát tak rozväzuje ruky autorom.

Mám doma indigovú šatku, po troch rokoch takmer neustáleho používania už skoro zničenú, ale jej emocionálna hodnota je nevyčísliteľná. Hoci už nemá svoju krvavočervenú partnerku, nosenú na zápästí mojej spriaznenej duše z minulosti, pre mňa symbolizuje, že moja hruď jediný krát vo svojom živote nebola prázdna. Pripomienka, že kedysi dávno som bola ochotná preniesť bremeno toho druhého na seba, len aby mu to pomohlo.
Dnes som si do nej utierala slzy.

1.11.2013 - Give them your finger and they bite off your hand.

2. november 2013 at 3:11 | Alice |  Riverflow
Listening to: Avenged Sevenfold - Dancing Dead

Jeden môj kamarát sa mi posťažoval, že po tom, ako odišiel na ďalšie štúdia do Brna, sa mu všetci, koho považoval za kamarátov z domovského mesta, otočili chrbtom. Aj preto dnes poprosil všetkých, ktorí mohli, aby s ním šli von, pretože už dlho nevidel ich tváre, druhým dôvodom bolo to, že mal nedávno dvadsať rokov. Keď som prišla na miesto, tak som si pomaly ani nemala kam sadnúť, čomu som sa ale potešila, pretože to znamenalo, že všetko je tak, ako má byť...
Večer samotný bol super, hoci v tak veľkej spoločnosti som sa až tak dobre necítila a predsa len najlepšie mi bolo, keď všetci ostatní odišli a ja som zostala nakoniec sama s usporiadateľom. Rozprávali sme sa o rôznych veciach, o hudbe, živote na internáte, reč padla aj na moje milované jedlo, až kým ma neprišiel otec vyzdvihnúť, vtedy sme šli vyplatiť, kde sme prišli na to, že polovica ľudí odišla bez toho, aby zaplatila za svoje nápoje. Nakoniec mu nezostávalo nič iné, len zaplatiť aj za nich, čo tvorilo dvojnásobok toho, čo by platil len za seba. Dostalo ma to. Nebola to žiadna oslava, ľudia určite vedeli motív celého stretnutia a predsa boli schopní zneužiť preplnenosť podniku, len aby ušetrili pár centov. Na úkor človeka, ktorý tam zostane ako posledný, na úkor ich kamaráta. Nedokážem ani vysloviť, ako ma niečo takéto znechucuje.

Poznáme my vlastne ľudí, ktorých máme okolo seba? Môžeme ich považovať za ľudí blízkych, za ľudí, ktorí nás dokážu podržať? Koho vlastne môžeme považovať za priateľa? Nie som si už istá takmer nikým.

Dnes ma naštvalo to, že nemáme doma vajíčka, hlavne, že keď bol otec v obchode, tak kúpil smotanu naviac, ale žiadne vajíčka. Keby som v tom obchode ja, tak sa aspoň nahnevám na seba, ale zase bolo doma dusno kvôli hlúposti...