27.3.2018: Somewhere to belong.

28. march 2018 at 3:48 | Alice |  Riverflow
Listening to: memories ... lofi hiphop mix

Today I've finally managed to put something I've already known for a long time into words. It was during an imaginary conversation with one of my teachers while I was drinking water in my kitchen at 3am.

Why do I want to return to Japan so desperately?

It's simple. Ever since my childhood I've had this urge to run away from the village I was born in, then from the town where my high school was. The city where I am studying in right now kind of calms down these urges but it doesn't completely wipe them away. It hasn't become my home and I doubt it ever will (though living here feels... okay, I guess).

It was maybe because of today that I realized that some people are genuinely okay with their hometown even though they had the chance to experience the bigger world. They want to return there, do things there, invest their time and effort into that place - and that is something that I've never felt, except for Japan.
Well, this is another thought that I started elaborating here, but it's not the one I've originally wanted to express.

I've always felt the need to run away from the place where I was currently residing at. But it was not the case for Japan.

Japan was the first and only place where I genuinely felt like I could stop and breathe.
 

10.2.2018: Curls.

10. february 2018 at 16:26 | Alice |  Riverflow
Listening to: Matsubara Miki.

2018.
Vždy keď si umyjem vlasy a nechám ich prirodzene vyschnúť, prameň vlasov za mojím pravým uchom úplne pri krku sa stočí do kučierok a zostane tak, nech s ním robím čo len chcem. Žiadna iná časť mojich vlasov toto nerobí, vždy sú len trochu zvlnené pri koncoch, ba sa úplne vyrovnajú, keď si ich vyfúkam dosucha fénom. Len tento jeden prameň.

2016.
V Japonsku som spoznala jedno dievča a takpovediac hneď sa z nás stala nerozlučná dvojica. Akosi podvedome sa naše štýly obliekania začali podobať jeden na druhú, mali sme podobný vkus na jedlo, popkultúru, vtipy, chalanov. Okolie si našu nerozlučnosť zvyklo doberať tým, že ich určite musíme pozvať na našu svadbu.
Jej črty tváre boli omnoho krajšie ako tie moje a veľmi rada som sa na ňu pozerala - i jej vlasy boli podobnej kvality ako moje, ale mala ich ešte hustejšie a práve kvôli tej hustote sa jej spodná vrstva vlasov pri krku zvykla jemne vlniť. Občas som počula, ako na ne pindala vo svojej izbe, sediac pred zrkadlom so žehličkou v ruke.

2011.
O 6 rokov skôr, v mojich pätnástich rokoch a na vrchole sveta, pretože som bola zamilovaná až po uši, som si svojou priateľkou nechala zapliesť prameň vlasov tesne za mojím pravým uchom. Sama som ho nikdy nerozpletala a nikto iný sa ho nesmel dotýkať. Bol to znak mojej príslušnosti niekomu inému, bol to jej dotyk na mojom tele, jej prezencia, keď sme spolu nemohli byť.
Keď sme sa rozišli, vzala som nožnice, odstrihla som ho a schovala do malej kapsičky. Doteraz ho mám odložený, v jeho pôvodnom zapletenom stave.

2017.
Bola som na ceste domov z nočnej služby a stála som na zastávke električky, premýšľajúc a dýchajúc svieži vzduch ranného zora. Môj súčasný vzťah, vzťahy minulé... V čom boli iné moje city v minulosti a aké sú teraz? Som i teraz zamilovaná, alebo je to skôr pocit zodpovednosti voči jeho citom, oddanosť vzniklá z kontinuity spojenia našich životov odkedy sme boli deti? Občas mám pocit, ako by som v ňom videla svoje 15-ročné ja, plné bezbranných citov a mala potrebu toto svoje skryté ja v ňom ochraňovať. Akoby som nechcela zraniť samú seba.
Moje city boli za čias mojej prvej lásky ani nie citom, ako skôr inštinktom. Nebolo to niečo, nad čím by som premýšlala - bolo to akoby mi niekto ukázal obrázok jablka a zo mňa by automaticky vypadlo slovo "jablko", bez toho, aby som premýšlala či to naozaj jablko je, alebo prečo sa vôbec volá jablkom. Bolo pre mňa inštinktom tešiť sa z jej prostej prítomnosti vedľa seba, nevidieť dôvody, prečo je dobre, že ju vedľa seba mám, bola jednoducho pojmom v mojom živote, ktorý bol tak samozrejmý ako to, že sa jablko volá jablkom, chlieb chlebom. Prosto som chcela byť s ňou, byť pojmom v jej živote, pozerať sa na jej peknú tvár.

Stála som na zastávke električky, dýchajúc svieži vzduch ranného zora a myšlienka, ktorá sa zrazu vyplavila na povrch v mojej hlave mi len priviedla smutný úsmev na tvár.
Moje city k jej peknej tvári, k jej hustým vlasom, k našim spoločným večerom pod kotatsu sú vlastne zhodné s tými, aké som prechovávala k mojej prvej priateľke. Ani tu som nepremýšlala nad nejakými dôvodmi, nad nejakými citmi, všetko išlo z môjho podvedomia, z prostej túžby byť spolu. Doteraz o nej hovorím ako o niečom cennom, podvedome o nej premýšlajúc ako o vzácnom a krehkom flakóniku, ktorý zahrievam svojimi rukami. Niečo také môj súčasný priateľ nedosiahol ani za celé tie roky jeho dvorenia.

V tom momente v chladnom rannom zori som sa cítila ako protagonista, ktorému trvalo celé roky uvedomiť si, že bol zamilovaný do svojej kamarátky z detstva. No rozhodla som sa nechať si toto uvedomenie so sebou. Nechcem meniť to čisté a úprimné, čo je medzi nami.

2018.
Stojím pred zrkadlom a češem si vlasy, vyrovnávajúc všetky až na tú jednu nepoddajnú kučeru za pravým uchom. Zobrala som ju medzi prsty a v tom pohybe si moja motorická pamäť vybavila moje dievča spred siedmich rokov. Vzápäti som pred sebou videla i dievča, ktoré bolo mojím spoločníkom v Japonsku a obklopená toľkými existenciami okolo mňa som dostala pocit, že sa všetky do tej malej kúpeľne ani nezmestíme. Pobavene som sa usmiala.
To si hádam ten prameň vlasov vzal za existenciu to, že bude fyzicky pripomínať ľudí, čo milujem?
...

... A prečo sú to vždy len dievčatá?
Chudáci chlapi v mojom živote.

23.12.2017: One-way ticket

24. december 2017 at 1:54 | Alice |  Riverflow
Včerajšok bol príšerný.

 


21.4.2017: Crisp

21. april 2017 at 15:42 | Alice |  Riverflow
Možno je to sviežim vzduchom nagojských aprílových nocí.
Možno je to tým doujinom, čo som práve čítala.

Spomenula som si na prvú lásku. Na tie čisté a priehľadné pocity, posadnutá tvárou jedného človeka, nechcela som nič viac než len sa na ňu pozerať a kochať sa každou jednou črtou. Nič viac, len byť spolu.

Mám pocit, že láska dospelých ľudí taká jednoduchá nie je. Nie je to už len o citoch, sú v tom primiešané aj starosti o spoločnú budúcnosť, o to, čo by sa stalo, keby sme sa náhodou rozišli. Bolo by ešte vôbec možné rozdeliť dva životy, ktoré sú tak pevne prepletené?

Čo by som získala, keby som uprednostnila vlastnú sebeckosť a hnala sa za niečím, čo už pravdepodobne ani nie je možné?

...

Stratila by som človeka, ktorý ma miluje.

Mám pocit, že tie priezračné pocity farby nočného aprílového vzduchu boli možné len práve preto, lebo som bola na počiatku objavovania sveta. Vnímala som samú seba ako obeť školského systému, obeť nešťastnej rodinnej situácie a v skutočnosti tá neschopnosť zmeniť situáciu bola oslobodením. Vedela som, že to nemôžem zmeniť a preto som sa o to ani nesnažila. Oproti súčasnosti, kde svoj život držím pevne v rukách a je len na mne, ako s ním napredujem, bola moja 15-ročná hlava oprostená od každodenných starostí.

Jediné, čo ma trápilo boli depresia, plánovanie samovraždy a čakanie na záchranu. Mohla som sa sústrediť len na samú seba, čo som aj robila a všetko bolo oveľa priezračnejšie.

S pribúdajúcimi rokmi sa moja situácia zmenila, zodpovednosti pribúdajú, hlava je čoraz ťažšia a hmlistejšia.
Od momentu kedy som sa začala v 17-tich rokoch pripravovať na prijímačky na japanistiku sa moje bezstarostné dospievanie skončilo.


A možno nakoniec zistím, že to, čo mi chýba ani nie je eufória prvej lásky, ale jednoduchosť citov. Priezračnosť letných nocí.

20.6.2016: Riverflow.

20. june 2016 at 16:40 | Alice |  Riverflow
Listening to: Nocturnes by Chopin.


Už strašne dlho som nebola takto slabá. Akurát v tom najhoršom momente ma chytajú strašné záchvaty úzkosti. Presne vtedy, keď musím písať tú seminárku...

Nemám silu v rukách, na papier ani poriadne nevidím...

Prečo som teraz sama?
Prečo?

Čo mám robiť?









Riečny prúd ma obmýva, nič však necítim...

Nechcem byť sama....