10.2.2018: Curls.

10. february 2018 at 16:26 | Alice |  Riverflow
Listening to: Matsubara Miki.

2018.
Vždy keď si umyjem vlasy a nechám ich prirodzene vyschnúť, prameň vlasov za mojím pravým uchom úplne pri krku sa stočí do kučierok a zostane tak, nech s ním robím čo len chcem. Žiadna iná časť mojich vlasov toto nerobí, vždy sú len trochu zvlnené pri koncoch, ba sa úplne vyrovnajú, keď si ich vyfúkam dosucha fénom. Len tento jeden prameň.

2016.
V Japonsku som spoznala jedno dievča a takpovediac hneď sa z nás stala nerozlučná dvojica. Akosi podvedome sa naše štýly obliekania začali podobať jeden na druhú, mali sme podobný vkus na jedlo, popkultúru, vtipy, chalanov. Okolie si našu nerozlučnosť zvyklo doberať tým, že ich určite musíme pozvať na našu svadbu.
Jej črty tváre boli omnoho krajšie ako tie moje a veľmi rada som sa na ňu pozerala - i jej vlasy boli podobnej kvality ako moje, ale mala ich ešte hustejšie a práve kvôli tej hustote sa jej spodná vrstva vlasov pri krku zvykla jemne vlniť. Občas som počula, ako na ne pindala vo svojej izbe, sediac pred zrkadlom so žehličkou v ruke.

2011.
O 6 rokov skôr, v mojich pätnástich rokoch a na vrchole sveta, pretože som bola zamilovaná až po uši, som si svojou priateľkou nechala zapliesť prameň vlasov tesne za mojím pravým uchom. Sama som ho nikdy nerozpletala a nikto iný sa ho nesmel dotýkať. Bol to znak mojej príslušnosti niekomu inému, bol to jej dotyk na mojom tele, jej prezencia, keď sme spolu nemohli byť.
Keď sme sa rozišli, vzala som nožnice, odstrihla som ho a schovala do malej kapsičky. Doteraz ho mám odložený, v jeho pôvodnom zapletenom stave.

2017.
Bola som na ceste domov z nočnej služby a stála som na zastávke električky, premýšľajúc a dýchajúc svieži vzduch ranného zora. Môj súčasný vzťah, vzťahy minulé... V čom boli iné moje city v minulosti a aké sú teraz? Som i teraz zamilovaná, alebo je to skôr pocit zodpovednosti voči jeho citom, oddanosť vzniklá z kontinuity spojenia našich životov odkedy sme boli deti? Občas mám pocit, ako by som v ňom videla svoje 15-ročné ja, plné bezbranných citov a mala potrebu toto svoje skryté ja v ňom ochraňovať. Akoby som nechcela zraniť samú seba.
Moje city boli za čias mojej prvej lásky ani nie citom, ako skôr inštinktom. Nebolo to niečo, nad čím by som premýšlala - bolo to akoby mi niekto ukázal obrázok jablka a zo mňa by automaticky vypadlo slovo "jablko", bez toho, aby som premýšlala či to naozaj jablko je, alebo prečo sa vôbec volá jablkom. Bolo pre mňa inštinktom tešiť sa z jej prostej prítomnosti vedľa seba, nevidieť dôvody, prečo je dobre, že ju vedľa seba mám, bola jednoducho pojmom v mojom živote, ktorý bol tak samozrejmý ako to, že sa jablko volá jablkom, chlieb chlebom. Prosto som chcela byť s ňou, byť pojmom v jej živote, pozerať sa na jej peknú tvár.

Stála som na zastávke električky, dýchajúc svieži vzduch ranného zora a myšlienka, ktorá sa zrazu vyplavila na povrch v mojej hlave mi len priviedla smutný úsmev na tvár.
Moje city k jej peknej tvári, k jej hustým vlasom, k našim spoločným večerom pod kotatsu sú vlastne zhodné s tými, aké som prechovávala k mojej prvej priateľke. Ani tu som nepremýšlala nad nejakými dôvodmi, nad nejakými citmi, všetko išlo z môjho podvedomia, z prostej túžby byť spolu. Doteraz o nej hovorím ako o niečom cennom, podvedome o nej premýšlajúc ako o vzácnom a krehkom flakóniku, ktorý zahrievam svojimi rukami. Niečo také môj súčasný priateľ nedosiahol ani za celé tie roky jeho dvorenia.

V tom momente v chladnom rannom zori som sa cítila ako protagonista, ktorému trvalo celé roky uvedomiť si, že bol zamilovaný do svojej kamarátky z detstva. No rozhodla som sa nechať si toto uvedomenie so sebou. Nechcem meniť to čisté a úprimné, čo je medzi nami.

2018.
Stojím pred zrkadlom a češem si vlasy, vyrovnávajúc všetky až na tú jednu nepoddajnú kučeru za pravým uchom. Zobrala som ju medzi prsty a v tom pohybe si moja motorická pamäť vybavila moje dievča spred siedmich rokov. Vzápäti som pred sebou videla i dievča, ktoré bolo mojím spoločníkom v Japonsku a obklopená toľkými existenciami okolo mňa som dostala pocit, že sa všetky do tej malej kúpeľne ani nezmestíme. Pobavene som sa usmiala.
To si hádam ten prameň vlasov vzal za existenciu to, že bude fyzicky pripomínať ľudí, čo milujem?
...

... A prečo sú to vždy len dievčatá?
Chudáci chlapi v mojom živote.
 

23.12.2017: One-way ticket

24. december 2017 at 1:54 | Alice |  Riverflow
Včerajšok bol príšerný.


21.4.2017: Crisp

21. april 2017 at 15:42 | Alice |  Riverflow
Možno je to sviežim vzduchom nagojských aprílových nocí.
Možno je to tým doujinom, čo som práve čítala.

Spomenula som si na prvú lásku. Na tie čisté a priehľadné pocity, posadnutá tvárou jedného človeka, nechcela som nič viac než len sa na ňu pozerať a kochať sa každou jednou črtou. Nič viac, len byť spolu.

Mám pocit, že láska dospelých ľudí taká jednoduchá nie je. Nie je to už len o citoch, sú v tom primiešané aj starosti o spoločnú budúcnosť, o to, čo by sa stalo, keby sme sa náhodou rozišli. Bolo by ešte vôbec možné rozdeliť dva životy, ktoré sú tak pevne prepletené?

Čo by som získala, keby som uprednostnila vlastnú sebeckosť a hnala sa za niečím, čo už pravdepodobne ani nie je možné?

...

Stratila by som človeka, ktorý ma miluje.

Mám pocit, že tie priezračné pocity farby nočného aprílového vzduchu boli možné len práve preto, lebo som bola na počiatku objavovania sveta. Vnímala som samú seba ako obeť školského systému, obeť nešťastnej rodinnej situácie a v skutočnosti tá neschopnosť zmeniť situáciu bola oslobodením. Vedela som, že to nemôžem zmeniť a preto som sa o to ani nesnažila. Oproti súčasnosti, kde svoj život držím pevne v rukách a je len na mne, ako s ním napredujem, bola moja 15-ročná hlava oprostená od každodenných starostí.

Jediné, čo ma trápilo boli depresia, plánovanie samovraždy a čakanie na záchranu. Mohla som sa sústrediť len na samú seba, čo som aj robila a všetko bolo oveľa priezračnejšie.

S pribúdajúcimi rokmi sa moja situácia zmenila, zodpovednosti pribúdajú, hlava je čoraz ťažšia a hmlistejšia.
Od momentu kedy som sa začala v 17-tich rokoch pripravovať na prijímačky na japanistiku sa moje bezstarostné dospievanie skončilo.


A možno nakoniec zistím, že to, čo mi chýba ani nie je eufória prvej lásky, ale jednoduchosť citov. Priezračnosť letných nocí.
 


20.6.2016: Riverflow.

20. june 2016 at 16:40 | Alice |  Riverflow
Listening to: Nocturnes by Chopin.


Už strašne dlho som nebola takto slabá. Akurát v tom najhoršom momente ma chytajú strašné záchvaty úzkosti. Presne vtedy, keď musím písať tú seminárku...

Nemám silu v rukách, na papier ani poriadne nevidím...

Prečo som teraz sama?
Prečo?

Čo mám robiť?









Riečny prúd ma obmýva, nič však necítim...

Nechcem byť sama....

17.6.2016: Rush.

17. june 2016 at 21:25 | Alice |  Riverflow
Listening to: the Beatles

Chýbajú mi časy, kedy som dokázala sedieť na jednom mieste s tým, že som sa sústredila len na jednu vec. Všetko bolo jednoduchšie. Dnes je toho na mňa trochu priveľa, hoci to zvládam viac-menej bez problémov a je celkom možné, že všetky záležitosti len podvedome nafukujem.

Po odchode zo strednej školy som sa zaradila do života dospelých ľudí. Nie oficiálne, pretože študujem na vysokej škole, ale mám na mysli práve myšlienkové pochody. Odchod z domu ma prinútil zaoberať sa otázkami, o ktorých riešenie sa predtým postarali moji rodičia, ale dnes ležia na pleciach mne. Mám v chladničke dostatok jedla? Je okolo mňa poriadok? Mám na účte ešte stále dostatok peňazí?

Ale bodaj by sa to točilo len okolo toho. Môj bod sústredenia sa z vecí lásky presunul na veci budúcnosti a som kvôli tomu v neustálej neistote. A nehovoriac o tom, že mi to všetko začína pekne liezť na nervy.

Do všetkého vstúpili otázky môjho budúceho zamestnania, otázky ohľadom Japonska, či v ňom budem schopná hospodáriť s tým málom peňazí a ešte našetriť na to, aby som mohla splatiť moje dlhy voči rodičom... A bojím sa, nekonečne sa bojím. Čo ak nebudem dostatočne šikovná. Čo ak neuspejem? Čo ak budú iní ľudia šikovnejší než ja?

Tak málo času, s ktorým musím hospodáriť. A deliť ho medzi rodinu, karešiho, štúdium, prácu, voľný čas...
Haha, nebudem smiešna, voľný čas neexistuje.

Prečo mám pocit, že som jediná v mojom okolí, ktorú trápia tieto otázky?

Nechápte ma zle. Nevrátila by som sa do stredoškolských čias. To dusenie a uzavrenosť na jednom mieste, pričom mi robili spoločnosť len moje krivé myšlienky, to nechcem. Ale závidím môjmu minulému ja tú zdanlivú jednoduchosť pri rozhodovaní, ako využijem ten čas, čo som mala v rukách.

Leto už nie je obdobie oddychu, neznesiteľného tepla a potuliek s kamarátmi, obdobie času plynúceho pomedzi prsty, pričom som vôbec nepočítala sekundy. A chýba mi to.